Dobré ráno prajem všetkým :-)

Zdá sa mi to alebo je dnes naozaj krajší deň než včera? Skutočne stačí dobre sa vyspať a platí "ráno je múdrejšie večera"? Nevadí, každopádne som dnes rozhodne spokojnejšia než včera a vážne sa ospravedlňujem pre svoj depresívny stav :-)

Čo dnes podnikáte? Ja som už napiekla svoju VLASTNÚ PRVÚ VIANOČKU!  

 Takto vyzerala za surova. A viete čo? Vstať o piatej ráno sa oplatilo. Adam mal domáci koláč na raňajky a jeho spokojnosť za to stála :-) Čo chystáte na obed? Mne sa už v chladničke marínujú kuracie prsia. Recept som našla na jednom blogu, môžete si pozrieť tiež: http://sweetlive-recepty.blogspot.sk/2010/12/ivanove-marinovane-kuracie-rezne.html#comment-form Dobrú chuť :-)

Čo zistil doktor?

Mne až teraz napadlo, že som Vám nestihla zdeliť, ako to dopadlo u gynekológa:

Po našom rozhovore som ráno zašla k doktorovi. Spýtal sa ma rutinné otázky, čo ma trápi, prečo som prišla atď. Keď som ležala na "koze" a vyšetroval ma, povedal, že NIE SOM tehotná. Viete, že ani neviem, ktorý pocit ma zachvátil skôr? Či úľava či ľútosť?
Musím priznať, že mi bolo ľúto (aj napriek tomu aký mám momentálne postoj k materstvu), že som musela Adama sklamať. Povedať mu, že nebudeme mať nateraz bábo po tom, čo som ho videla úprimne sa radovať z tejto možnosti, mi padlo ťažšie než povedať, že v tom som. Na druhej strane, to nemení nič na fakte, že na materstvo pripravená NIE SOM. Rozumiete mi? 

Pýtate sa, prečo som mala teda meškanie a všetky stavy nasvedčujúce opaku? Vraj mi menštruácia neprišla, pretože mám CYSTY! Nie je to nič vážne, aspoň to mi tvrdil. Vraj to má takmer každá žena a že v dnešnej dobe je to bežné a ešte bežnejšie, že o tom ani nevedia. To ďakujem pekne.... Vraj ma bude musieť preliečiť, aby sa z toho nevykľul väčší problém. Nuž.... Aj ma vydesil.
Máte s tým, prosím Vás skúsenosti? Ako dlho trvá, kým sa to dá do poriadku? A čo ak nie? Zanechali by ste mi, prosím, komentáre alebo správy? Budem Vám veľmi vďačná, skutočne!!

Dostali ste všetko od života, čo ste chceli?

Čaute ženy,

správy o stúpajúcej vode sú bezútešné a obrazy na zatopené mestá (mierne povedané) smutné. Nakoniec som rada, že žijem v tomto malom meste a (nateraz) nebehám v gumákoch po záhrade. Aká je situácia u Vás doma? Dúfam, že všetko v poriadku a že nebojujete s týmto živlom...

Už je utorok. Večer. Netuším, čo som robila včera či predvčerom. Dni rýchlo plynú a ja každý jeden prežívam nudne a nezáživne. Mám pocit, že mi život uniká pomedzi prsty. Stretli ste s tým niekedy? S pocitom, že sa na svoj život pozeráte z výkladu a neviete sa poň načiahnuť?
To sa začína diať mne. Všetci okolo mňa niečo prežívajú denno-denne. Ja Vám však nemám čo ponúknuť - čo povedať... Nedeje sa so mnou NIČ. Nie tak dávno bol môj život jeden veľký kolotoč akcie, vzrušenia, školy, kamarátov, zábavy a teraz žijem životom akým ani moja stará mama nie. Ešte aj tá má viac zážitkov z nedeľnej kázne, než ja z celého týždňa doma. Dostala som sa do bodu, kedy náplňou mojej celodennej práce je: riešiť, že nemám prácu (aj to riešim iba ja, Adamovi to nevadí) a riešiť náš vzťah. Celý deň napäto čakám, kedy sa konečne vráti. Je to trápne :-( A mne to NESTAČÍ. Nestačí mi navariť mu, upratať a čakať ho, kým sa mi vráti z práce. Alebo sa cítiť naplnená len tým, že sme spolu. Tak veľmi by som chcela robiť niečo užitočné, podnetné a obohacujúce (nielen finančne). Obávam sa, že celá moje iskra speje do hája, ak strávim dlhší čas týmto spôsobom.
Odkedy som takto začala zmýšľať? Keď tu nado mnou viselo podozrenie,že som tehotná. Zrazu som zvažovala, čo ak skutočne som. Čo budem jednak robiť a: či som svoj život žila tak, aby som príchodom dieťaťa o nič neprišla? Lebo dieťa zmení všetko. Už to nebudete len Vy. Už tu bude malý človiečik, ktorý od Vás bude závisieť a Vy budete musieť NAVŽDY stavať jeho šťastie pred to Vaše (čo nie je zlé, je to správne a prirodzené, ale nie v tomto čase).
Žiaľ, dospela som k záveru, že som v tomto svojom krátkom živote veru nič ešte nezažila, nedokázala, nenaplnila ho.... Rozhodne by mi nestačilo porodiť dve-tri deti. Nechápte ma zle a rovno nezatracujte. Nie som však ten typ ženy, čo si iba túži založiť si rodinu. Chcem deti, to bez debaty, ale aká im môžem byť matka, ako ich mám pripraviť na život,  ak zatiaľ neviem o čom je tento svet?!

Prikladám túto fotku iba na demonštráciu svojich slov. Predpokladám, že na celom Slovensku to vyzerá podobne. Ak nie horšie, podľa tých výstrah, čo vydali... Dávajte si každopádne pozor na seba. Neprechladnite, nezmoknite a ak ste autom, pomaly.... :-)

Kedy je správny čas na dieťa?

Pekný nedeľný večer milé čitateľky :-) 

Tiež pozeráte bezchybného chlapa na JOJ-ke? Kuriéra? :-) (Tým pádom tu zrejme ani nemáte čas byť). Videla som tento film síce už aspoň 20krát, ale ja z toho herca proste nemám dosť. Je presne ten typ "muž-muža", čo by ma ochránil, zastal sa ma, pobil sa o mňa. Takto nejako vyzerá ideálny chlap v mojej fantázii. Živočíšny, odvážny, ochranársky, silný, pri ktorom by som sa cítila bezpečne. Ovšem, rozumiem tomu, že je to čistá fikcia (a že v reálnom živote určite nevie ani žiarovku vymeniť) a preto som spokojná s mojím Adamom. So všetkými, čo k nemu patrí. Je proste môj. 

Zaujímavejšia mi však tentoraz prišla herečka. Predtým som si nikdy neuvedomila, že má viac pieh na celej tvári než ja :-) A to už je čo povedať. Vo svojom staršom príspevku "Ja som Miriam, teší ma" som sa Vám zdôverila, ako som ich nenávidela. Pamätám si veľmi živo, ako som sa na každú jednu škvrnu hnevala a hanbila sa za ňou. Teraz, o pár rokov a ďalších pieh do plusu neskôr, mi pripadá ich riešenie malicherné. Hlavne po tom, čo som sa v piatok dozvedela....

Naposledy som sa priznala, že mi neprišli "mesiačiky". Pri tých všetkých problémoch a emóciách ohľadom nešťastne slávnych SMS-kách som si ani nevšimla, že som menštruáciu mala dostať už MINULÝ týždeň. Potom sme boli cez víkend v Bratislave, kedy sme si užívali zmierovací sex. Nemala som si kedy uvedomiť, že mi to mešká už VYŠE týždňa (čo sa mi predtým nestalo). Príznaky sa stávali čoraz reálnejšie a naše hýrenie bez akejkoľvek ochrany zapadalo do kontextu. S pravdou, čo sa s mojím telom deje/nedeje som musela von. Už len preto, že som šalela obavami. Potrebovala som sa podeliť o ne s ním (nielen s Vami). Niektoré ste mi veru aj radili, aby som mu to povedala. Tak som poslúchla. 

Štvrtok večer som notebook zatvorila a išla za ním do kuchyne. Akurát večeral. Tuším som v živote nebola taká ustráchaná a nervózna zároveň. Bála som sa tie slová vysloviť nahlas s obavou, že sa stanú skutočnými... a asi najviac som sa bála, čo tá skutočnosť s nami napácha.

Oprela som sa o zárubňu a sledovala s akou chuťou prežúva. Ledva registroval, že som tam. Bol unavený, trošku sme to s tou telesnou aktivitou prehnali (keby nie, možno by som mu teraz nemusela nič oznamovať!!!) Z vôní, čo sa ťahali kuchyňou mi prišlo špatne (ďalší nepopierateľný príznak mojich obáv). Keď ma naplo spýtal sa ma, čo sa deje. Rukou na ústach som si chystala, čo mu poviem. Lepšie povedané, ako... Keď som si ruku z úst zložila a položila (nevedome) na svoje brucho, nadvihol obočie. Nedôverčivo na mňa pozeral až ku mne priskočil, akoby sa mu nad hlavou rozblikala žiarovka. 

"Naozaj?" spýtal sa ma ticho. 

"Čo??" 

"Čakáme bábo, že??" usmieval sa na mňa. Kameň mi padol zo srdca. Bola som pripravená na krik, výčitky, ale na nefalšovanú RADOSŤ nie.

"Neviem zatiaľ. Príznaky sú, no u doktora som ešte nebola. Až dnes mi to vlastne došlo, keď som si počítala dni. Mala som ich dostať už minulý týždeň, ale doteraz nič. Je mi však špatne aj z tejto vône, čo tu je. Zajtra k nemu zájdem, Nechcela som ti dovtedy nič hovoriť, no nezaspala by som s tým vedomím." počúval každé moje slovo a pri každom sa jeho úsmev viac a viac rozšíril. Tuším ani nechcel pripustiť fakt, že by to nemohla byť pravda. Tuším pripúšťal iba jednu a to, že bude otcom. Objal ma. 

"Ľúbim ťa, Miriam! O tom, že budem mať dieťa s tebou snívam odkedy ťa poznám!"

Hm, drahé moje, ak Vás prekvapil, nechcite vedieť, čo som cítila v tú chvíľu ja. Mal pravdu. Nie tak dávno sme sa zmietali v ľúbostnom štvoruholníku a zrazu sme ostali už iba my dvaja. A teraz je veľká šanca, že budeme traja...? Všetka naša minulosť sa mi zdala naraz ďaleká a nepodstatná, priam akoby sa nikdy nebola stala....

Čo som sa však dozvedela v piatok u doktora Vám napíšem zajtra. Som unavená a je už neskoro. Choďte spať tiež - spánok kráse prospieva! Posielam pusu a prajem dobrú noc!!! :-)

 

Keď to príde zle je, keď to nepríde chceme, aby zle bolo :-)

Čaute ženy, 

pýtate sa kde som ZASE bola DVA DNI? Nuž.... Premýšľala som, ako Vám to poviem... A či vôbec mám.. A čo poviem Adamovi?? Sakra... Nie takto som to plánovala!!

OK, myslím, že niet inej cesty, ako to proste na Vás vybaliť: 

NEDOSTALA SOM TO!!!! 

Spočiatku som nechcela maľovať čerta na stenu, veď to poznáte: mešká to minútu a už stresujeme, nakoniec to aj tak príde a vydýchneme. Ja som však čakala minútu-dve, hodinu-dve, deň-dva a tak tu sedím a počítam...

Bežný scenár, keď sa žena obáva tehotenstva. Hm, obáva.... Je to vôbec správne či pekné slovo, aj keby som BOLA tehotná? Obava by mala byť z niečoho, čoho sa bojíme, čo vyslovene nechceme alebo nás ohrozuje a nie bábo....Z toho stresu a nekonečných otázok a myšlienok som si dnes povyrazila na zmrzlinku. Keď si na ňu spomeniem, opäť sa mi zbiehajú slinky. Moja obľúbená cukráreň s obľúbenou obsluhou mi vždy takto ulahodí, aj keď nechcem. Naháňa mi však hrôzu s akou chuťou som ju zjedla!!! (na obrázku veru aj vidno, že som najskôr pachltne do nej zaborila lyžičku a až potom cvakla :-))

Určite to poznáte (a opäť som použila veľmi frekventovanú hlášku mojej najlepšej kamošky)...: S niekým bývate a samozrejme aj aktívne spávate (alebo len spávate), celý mesiac všetko v pohode až kým nenastane deň D. Vtedy napäto čakáte, lebo šanca je tam VŽDY. Čakáte, čakáte, keď sa nedočkáte kontaktujete kamošky (svoje konzílium) a preberáte model pravdepodobnosti. Ony Vám pritom dokola hovoria, že "ZARUČENE NIE STE TEHOTNÁ", veď čo by Vám aj iné mohli povedať? Dobre vedia, že iné počuť NEchcete a preto sú ochotné klamať Vám, aj keby ste im na rovinu povedali, že ste sa nijako NEchránili. Ale kamošky sú od toho, aby aj napriek takejto očividne možnej možnosti povedali "ale prosím ťa, vieš koľkí sa snažia a ty by si bola len tak.." alebo niečo v tomto zmysle. Hore ruka tá, čo to už zažila. Buď ako tá, čo bola ochotná takto klamať alebo ako tá, čo bola takto klamaná. 

Nie je zaujímavé ako nás dokáže upokojiť, ak nám čo len jedna povie, že sa to proste stať NEMOHLO? Vezmime si príklad: jedna by mi povedala, že určite SOM tehotná, druhá, že určite NIE SOM. Hádajte, ktorej by som verila  :-) 

Tak či onak, zatiaľ som to nepovedala žiadnej kamoške a čudujem sa, že Vám to opäť vešiam na nos. Začala som mať však dojem, že tu môžem povedať čokoľvek, čo je príjemné... Nuž ale čo ďalej? 

Adam je doma, zase niečo pozerá na nete a ja si vylievam srdce a radím sa s Vami. Absolútne mi nepomohlo, keď mi včera povedal, že mi narástli prsia (čo by ma za iných okolností samozrejme potešilo). Dá rozum, že som si začala vehementne vyhľadávať na internete za aký čas sa zväčšujú prsia a kedy sú na tele viditeľné prvé znaky gravidity. Chcela som počkať ešte pár dní a potom by som zašla za gynekológom. Nechcem vyzerať ako hysterická krava. Tak vyčkám a uvidíme. Ak prídu nepôjdem, ak neprídu pôjdem. Logické, nie? :-) 

Začína mi však vadiť byť v tomto strese sama. Každú chvíľu som bližšie k tomu, aby som mu o tom povedala, ale bojím sa jeho reakcie. Čo ak začne šalieť viac než ja a zistím, že jeho reakcia sa mi v žiadnom prípade nepáči? Čo ak by to dieťa chcel a ja by som cítila tlak z jeho strany, lebo ja ho ešte nechcem? Alebo ho nebude chcieť a mňa urazí to, že so mnou nad zakladaním rodiny ešte neuvažuje? (Typická žena - neviem čo chcem, ale v hocijakom prípade sa nahnevám :)) Tak sa pýtam Vás, baby, čo mám urobiť? Povedať? Poraďte prosím, čakám online na Vaše rady. Ďakujem!! 

Ďakujem každej čitateľke! Cením si Vás a už teraz ste mi kamarátkami!

Pekné ráno Vám prajem (začala som trochu sentimentálne) :-) 

Ja viem, že v poslednom čase začínam každý svoj príspevok rozprave o počasí, preto ho dnes vynechám (i keď Vám aj tak poviem, že je STÁLE ZAMRAČENÉ!!!) :-) 

Sedím tu, scenár rovnaký ako včera, predvčerom, predpredvčerom, Adam v práci, ranná káva na pravo na stole, Zeus na pravo pod stolom, Amy na mojich kolenách a ja so svojimi myšlienkami pred pc.  

Už teraz viem o čom by som Vám dnes chcela napísať, no mám srdci ešte jednu vec: každý deň mám niekoľko čitateľov na svojom blogu a z tejto účasti mám veľkú radosť. Nie sú to iba prázdne slová, pretože nemám pocit samoty, keď každý deň trávim rovnako. Cítim sa produktívny a užitočná, keď vidím od Vás komentár alebo like a to všetko iba vďaka Vám! :-) 

Mohla by som Vás poprosiť, čitateľky moje, či by ste mohli svoje obľúbené príspevky zdieľať i sami? Bola by som totiž rada, keby o tomto blogu vedelo čo najviac žien. Prečo? Lebo si myslím, že ak sa máte s kým o svojom probléme porozprávať, má to svoje opodstatnenie. Prečo po druhýkrát? Lebo ste mi poskytli už toľko pohľadov na moje "problémy", ktoré mi pomohli, že by mohli pomôcť aj iným ženám a dievčatám a preto to má ešte väčš význam. Čo poviete? :) Ďakujem Vám vopred za každý share a teším sa na ďalšie a ďalšie postrehy :-)

Ako svokra vychovala, tak nám ho dala

Pondelok ráno a na profesii veru zatiaľ žiadna sláva. Tak tu sedím s rannou kávou po pravici, Zeusom po lavici a Amy na mojich nohách (aspoň príjemne zohrieva). Chytá ma panika. Čo budem robiť každý boží deň bez práce? Ráno vstanem, pripravím Adamovi raňajky, on ide do práce a ja nečinne sedím doma (prípadne sem napíšem svoje myšlienky). Buď niečo upracem alebo prehadzujem. Neustále pretláčanie nábytku z jedného konca na druhý ma už ale nebaví. Tak sa pýtam, či máte nejaké rady/typ ako z tohto domasedenia nezošedivieť? 

Možno často premýšľam nad hlúposťami iba pre priveľa času a primálo aktivít. Mám pár kamarátov (nepotrebujem tisíc), s ktorými by som čas trávila, keby neboli prácoupovinní. Tak som v skupine známych ostala jediná ako nezamestnaná. Keď si spomeniem ako som sa tešila, že výdem zo školy a budem zárobkovočinná. Ach....

Tak mi neostáva iné, iba Vás otravovať svojimi postrehmi a novinkami v živote. Ak ste čítali môj posledný príspevok, možno ste nadobudli mylný dojem z Adamovho posledného správania. Možno ste si začali pomaly myslieť, že je nadpozemsky romantický, ohľaduplný, empatický a blabla. Milé čitateľky, Adam je stále iba chlap. A ako chlap sa aj 99,9% času správa. Nechcem o ňom hovoriť škaredo, veď hovorím o vlastnom partnerovi. Chcem len dať na správnosť, že ŽIADEN chlap nie je pozorný celoživotne a že ak aj taký je, má na to dôvod. Mojím šťastím (v nešťastí) bolo, že Adamovým dôvodom na romantické gesto, bolo dusno, ktoré chcel vyriešiť. Ovšem, jeho snaha bola lepšia ako drôtom do oka, čo si budeme klamať. Len nechcem, aby ste žili v dojme, že žijem s vysneným hrdinom, o ktorom iba čítate a nikdy ste ho na živo nestretli . Hoci ho veľmi ľúbim, musím priznať, že je: egoistický a samoľúby, ktorý bol maminkou taký hýčkaný, že mu nie je dobré takmer nič, čo uvarím, čo napečiem, ako vyperiem,ako vyžehlím atď (určite to poznáte, ak s niekým žijete pod jednou strechou). 

Včera, keď sme sa vrátili zo spomínaného víkendu som chcela prezliecť posteľnú bielizeň, nech búvame v čistučkých a voňavých perinách. On sedel za počítačom a riešil firemné záležitosti. Dorazil ma však, keď sa postavil nadomňa a spýtal, prečo to robím tak, a nie hentak. Pozrela som na neho výrazom "ešte jedno slovo a prerazím ťa cez zábradlie", tak sklopil uši a odišiel. (Tak akože, potrebujem ja počúvať od neho, čo mám ako robiť? Nech si to urobí sám, keď vie tak veľmi teoretizovať)!!

A tak sa Vás chcem spýtať, tých, čo majú s týmto skúsenosti: dá sa chlapa naučiť novým "móresom"? Dá sa ho navyknúť na, možno, iné pravidlá v domácnosti, než na ktoré bol doposiaľ naučený? Pretože... Už niekoľko mesiacov sa ho snažím naučiť, aby po sebe (ak už ho aj neumyje), špinavý riad ZODVIHOL a dal DO DREZU!! Väčšinou mi ho nechá na stole, akoby som po ňom mala všetko odkladať. Alebo nech špinavú lyžičku od kakaa či kávy nedáva na OBRUS, ale na tanier!! Veď tam ho má pred sebou!! Alebo nech svoje ponožky nerozhadzuje po dome, ale keď si ich už zobul, nech ich ZODVIHNE a ODLOŽÍ do špinavého! Veď ten ratanový "zbierač prádla" stojí rovno pred ním!! 

Sú to všetko veci, ktoré som si nemyslela, že budem niekedy riešiť. Nechápala som debatám o tejto téme, boli to všetko pre mňa malichernosti. Zrazu som vyrástla, mám partnera, s ktorým žijem a zrazu riešim ROVNAKÉ problémy! Na jednej strane mi je z toho smiešne, na druhej sa zaprisahávam, že ak budem mať syna, naučím ho základom správania v domácnosti so ženou, aby moju nevestu potom z neho a teda zo mňa šľak netrafil. Lebo všetko je aj tak iba vizitka svokry, nie? :-)))

Pravda môže byť oslobodzujúca

Pekný nedeľný podvečer Vám všetkým prajem,

ako ste prežili víkend? Dúfam, že bol skvelý a máte plno síl na nový pracovný týždeň. Chcete vedieť, čo som robila ja? Prečo som tu nebola? Nuž.... Môj argument Vám možno bude pripadať spočiatku neuveriteľný.... 

V piatok mi Adam volal niečo pred obedom a vravel, nech nám zbalím veci, že ideme na víkend preč. Najskôr som bola prekvapená, takýto nápad som z jeho strany nečakala. Tak som začala so zdvihnutým obočím baliť potrebné veci na dve noci. Napäto som ho čakala (takmer som zabudla nato, ako veľmi sa na neho hnevám). Keď prišiel domov o piatej, nabalili sme auto s vecami a vyrazili. Stále mi nechcel povedať kam ideme, tak som čakala a ďalej sa s ním nebavila (stále som držala bobríka mlčanlivosti). Aj mi napadlo, pravdu povediac, že ak by ma chcel zakopať niekde v lese, nežiadal by, aby som zbalila oblečenie (jedine, že by mi kázal prezliecť sa na tú smrteľnú príležitosť)... Tak som sa prestala obávať a nechala sa unášať jeho spontánnym plánom (všetko by bolo omnoho krajšie, keby som do neho bola stále slepo zamilovaná). Celú cestu sa usmieval po pod fiktívne fúzy a mal v očiach zbesilý výraz. Keď sme zaparkovali pred hotelom, kde sme sa prvýkrát milovali, došlo mi, že si ma chce udobriť (to som mu o smskách ešte nič nepovedala). 

"Tak? Čo povieš?" spýtal sa ma víťazoslávnym výrazom, akoby ma celé jeho chabé gesto malo dostať na lopatky.

"Čo mám povedať?" nechápte ma zle.... Ale tento scenár by sa skôr hodil do inej atmosféry. A medzi nami bolo dusno už pár dní.

Videl na mne, že nie som z jeho úletu na mäkko, tak nám začal rezignovane nosiť tašky k recepcii. Ako sa ukázalo, zajednal nám dokonca tú istú izbu, ako to urobil pred (asi) dvoma rokmi. Samozrejme, pochytila ma nostalgia. Pozerala som na izbu s nehou. Cítila som sa však zmätene. Pocity radosti a krásnych spomienok prebíjali nové, negatívne. 

"Poď ku mne." nevzdával sa a pritiahol si ma k sebe. Začal ma bozkávať na krku, hladiť po celom tele. Na chvíľku som sa nechala strhnúť momentom, no v zápätí som sa mu vytrhla zo zovretia.

"Nechaj ma!" vyletelo zo mňa skôr, než som to dokázala ovládnuť. Odstúpila som od neho, akoby ma pálil. 

"A dosť. Čo sa ti porobilo? Už tri dni si divná. Nemôžem sa ťa dotknúť, nekomunikuješ so mnou... Čo som spravil?!" hneval sa na mňa a to ma ešte viac rozhnevalo. Čo si myslí o sebe?!! JA som tu tá  čo má PRÁVO sa HNEVAŤ!!!!

"Čo si spravil?! To, že si pretiahol tú chuderu sa ti máli?!!! Tak vieš čo? Prečítaj si smsky z toho obdobia a potom sa ma skús ešte raz spýtať, čo si spravil!!!!" jačala som na neho vo výbuchu všetkých potláčaných emócií. Mala som dojem, že po vypovedaní všetkých slov som sa mohla konečne po čase opäť nadýchnuť.... Lapala som horlivo po dychu, hruď sa mi energicky dvíhala, kým tá jeho prešla z útoku do obrany. Naštvaný výraz v jeho tvári nahradil, ani neviem aký. Bola to zmes strachu, viny, hnevu, ľútosti,....

Pomaly si sadal na posteľ. Priam som videla všetky jeho myšlienky prúdiť po jeho mysli.

"Ja... Vravel som ti, že sa to stalo. Priznal som sa. Čo čakáš odo mňa?" spýtal sa ma, ale znel ubolene. Akoby už dávno oľutoval svoje činy. Akoby som mu opäť pripomenula to, na čo sa všemožne snažil za ten čas zabudnúť. Pri pohľade na neho mi začali stekať slzy po tvári. Bolo mi smutno. Ale zrazu nie preto, čo ma dovtedy štvalo. Dôvodom bola ľútosť nad tým, že sme sa dopracovali až sem. Že sme sa napriek všetkému zlému, čo sa nám prihodilo dostali až sem a ja sa idem vŕtať v minulosti. A načo?? Nie som bez viny. Správala som sa rovnako zle. Ak nie horšie. Prečo ho idem trestať, keď on mi dokázal odpustiť? Prečo mám na to väčšie právo než on? Zrazu mi nič nedávalo zmysel. Chcela som ho len objať. 

"Neviem... Myslela som, že som sa s tým zmierila, ale neide mi to. A keď som videla tie smsky, čítala tvoje vyznania lásky, a všetko.... Nemyslela som si, že ma v živote môžu tak zabolieť slová...." začala som mu vysvetľovať, čo som sama ťažko chápala a vedela pomenovať. Pokračovala som: "Chcem byť s tebou. Po tom všetkom si tu pri mne, zobúdzam sa pri tebe. Nechcem o to prísť, ale potrebujem čas to spracovať. Potrebujem počuť, že pre teba nič neznamenala. Že mi už takto nikdy neublížiš..." Plakala som. Hoci mi to bolo trápne a pri spomienke na tú situáciu krútim hlavou. 

"Nič pre mňa neznamenala. Myslel som si, že to vieš. Hneval som sa na teba, lebo si stále nebola moja. Chcel som ťa vytrestať, až sa mi to vymklo z rúk... Ak je v živote vec, ktorú budem navždy ľutovať, je to presne ten okamih, kedy som si myslel, že môžem byť šťastný s inou." pozeral na mňa a videla som, že mi neklame. Veď ja som vždy cítila, že som pre neho výnimočná. Vždy.... Tak prečo som sa nechala zneistiť? 

Začala som ho bozkávať, on si ma pritúlil a stískal. V ten večer sme z izby ani nevyšli. Prežili sme rovnakú noc ako vtedy pred dvomi rokmi.....
Ženy moje, vidím, že návštevnosť tohto príspevku je parádna, z čoho sa veľmi teším a ďakujem Vám za podporu :-) Veľmi by som ocenila, keby ste dali "like" pod každý príspevok, ktorý sa Vám páči :-) Pusu posielam.

Predstieraná amnézia nie je riešenie

Ahojte, 

dnes o nič krajšie počasie ako včera, čo poviete? Čo sa mňa týka, stále nie som bližšie k rozhodnutiu odpísať/neodpísať Erikovi. Je piatok a za normálnych okolností by som sa tešila na piatkový večer a vlastne na celý víkend s Adamom, ale teraz..... Neteším sa ani na to, že príde domov z práce (inokedy ho s radosťou a nedočkavosťou čakávam). Teraz tu sedím s čajom v ruke a snažím sa samú seba presvedčiť, že nič nie je také zlé, ako sa zdá. Že na všetko existuje racionálne a uspokojivé vysvetlenie. Rozhodla som sa, že ak tak hrozne potrebujem počuť nejaké argumenty, budem mu musieť povedať, čo sa so mnou deje. Aj napriek tomu, že to bude znamenať dobrovoľné priznanie, že som sa "hrabala" v jeho telefóne.... Nuž ale, čo je horšie? Priznať sa k svojmu poklesku a dúfať v nápravu alebo sa obávať z reakcie a preto čušať a tým nás nadobro odsúdiť na zánik? V čo dúfam, pýtate sa? Že možno dostanem nejaké odpovede.... Bojím sa však či existuje niečo, čo by mohlo zmierniť moje sklamanie. Veď čo také by mi dokázalo celú situáciu zlepšiť?

Popri premýšľaní nad tým čo je a nie je správne urobiť, som sa zároveň "uzrozumela" sama so sebou, že dám šancu Adamovi vysvetliť SMS-ky poslané tej čúze a potom sa rozhodnem, čo s Erikom. I keď by som ho nerada opäť vodila za nos a nerada v ňom vyvolala plané nádeje. Nechcem sa s jeho citmi opäť zahrávať.... Možno stretnúť sa s ním nie je dobrý nápad v žiadnom prípade... Ani v takom, keď som nekonečne naštvaná na Adama a najradšej by som mu hlavu ustavične trieskala o stenu..... Lepšie povedané, v takom prípade to VOBEC nie je správne.Erik si to nezaslúži. Ak sa čo i len o krok posunul ďalej od toho, čo sa medzi nami stalo, nemala by som sa s ním zahrávať. Hoci, pravda je, že by som ho tak rada videla... Nie z romantického dôvodu. Ale chcieť ho vidieť z iného, by bolo za každých okolností egoistické. Mrzí ma len to, že som z hnevu voči Adamovi vôbec premýšľala nad tou možnosťou.

Včera sa chcel Adam milovať. Vykrúcala som sa a vymýšľala prečo nie. Samozrejme vie, že sa niečo deje, lebo ak nemám chuť na sex JA, musí v tom byť veľmi, ale veľmi silný argument. Prečo, som mu však nevysvetlila. Radšej som sa otočila na druhý bok a snažila sa rýchlo zaspať, hoci mysľou mi behali predstavy o mojom Adamovi ako sa miluje s inou.... Aj teraz mi mráz behá po chrbte, ako špatne mi prišlo z jeho rúk, ktoré sa dotýkala INEJ!!!! Myslela som iba na tie slová v správach a čoraz jasnejšie som si dokázala predstaviť obraz na ich prepletené telá.........bŕŕŕŕŕ :-( Bojím sa, či táto nechuť niekedy prejde. Aká je šanca, že to strávim? Dokázali ste niektorá z Vás, čitateľky moje, odpustiť neveru? Dokázali ste sa nad to povzniesť a tváriť sa, že sa nič nestalo? V tom najlepšom prípade sa tváriť, že ste celkom ZABUDLI?

"Ryšavej zákon málo-pravdepodobnej pravdepodonosti"

Ahojte, neviem čo sa to deje s počasím v posledné dni, ale hanba-nehanba, sedím zababušená v deke s počítačom na kolenách. Ak sa pýtate ako je to možné o druhej poobede, pripomeniem Vám, že som NEZAMESTNANÁ :-)- ten úsmev iba preto, aby som nevyznela moc negativisticky.

Tak.....

Hoci mi je proti chlpom termín "zákon schválnosti", tentokrát ho budem musieť použiť, lebo to inak popísať neviem. Jedine, že by som vymyslela vlastný termín, trebárs "Ryšavej zákon málo pravdepodobnej pravdepodonosti". Ide o to, že: po včerajšku, kedy som bola (kto to čítal, vie) naozaj na dne, sa mi ozval...... chvíľka napätia..... ááááno..... Viete? PRESNE TAK!!!! ERIK!!! 

Keď mi v noci cinkla SMS-ka rozospato som na ňu pozrela. Inak by ma nerozrušila, no odkedy zaspávam pri Adamovi, nikto nemá dôvod písať mi o tom čase. Bol to Erik. V skutku som si najskôr myslela, že sa mi sníva. Veď uznajte, pravdepodobnosť, že sa mi ešte niekedy ozve bola naozaj mizivá. Jediné moje šťastie bolo, že ma Adam kopol do stehna, keď sa prevaľoval zo strany na stranu a zacítila som bolesť. V tej chvíli mi došlo, že to sen nemôže byť a zmätene som sa posadila. Stále dokola som čítala krátky text, čo mi poslal. Stálo tam: "Chcem ťa vidieť. Stretnime sa." 

Od druhej som oka nezažmúrila. Premýšľala som. Odpratala som sa do obývačky a tam som sedela až do rána. Keby mi to napísal včera, kašlala by som na to. Napísal mi však krátko na to, ako som zistila tie  nepríjemné skutočnosti.... Takže mi to nedalo. Hlavou mi behala otázka, prečo ma chce vidieť? Čo by mi chcel povedať? Zabudla som si u neho niečo? Nie, to som úplne vylúčila. Stav, v akom som sa nachádzala mi vôbec nepomáhal. Alebo lepšie povedané Adamovi nie. Bola som na neho nahnevaná, bola som sklamaná, frustrovaná, ponížená a neviem čo ešte..... Jedine tieto pocity ma donútili nezavrhnúť myšlienku stretnúť sa s ním hneď v zárodku. Už sú dve hodiny poobede a stále som neodpísala. Nechcela som nič unáhliť v návale, nie tých najsprávnejších, pocitov a neskôr niečo ľutovať. Na druhej strane mi napadá, že sa z jedného stretnutia nemôže nič stať. Je tu však veľa otázok: mám ísť?, mám nad tým vôbec premýšľať?, mám to povedať Adamovi?, atď atď.

Prečo hovorím o pravdepodobnosti a zákone schválnosti? Koľko času už ubehlo od toho, že prepukol ten škandál o mojom škandálnom správaní sa a podvádzaní? Odkedy som s Erikom v kontakte nebola. Dokonca mi minulý týždeň svojím jazykom v cudzom hrdle dokázal, že už je za tým, za mnou.... A zrazu mi napíše.... Mohol vycítiť, že sa vo mne niečo zlomilo? Mohol vytušiť na takú diaľku, že teraz pociťujem kadečo iné, len nie nehynúcu lásku k Adamovi? Nenapadlo mu napísať mi iba preto, že osud vie v akom som stave? Len nech mi ten osud nechce zase narobiť problémy.... Už by som ich nezvládla....

Nedráždi mobil bosou nohou,.... mohol by ťa uštipnúť... :-(

Raz mi ktosi povedal: trápi sa iba ten, čo sa CHCE trápiť. Najskôr som toto tvrdenie kategoricky odmietala. Snáď sa trápim preto, lebo mi na to niekto/niečo dal dôvod, nie preto, lebo sa v tom vyžívam...?! 

No dnes som si uvedomila, že je to pravda!! Smutné, ale je to tak... Dobre viete, Vy i ja, že som mala celý deň a ešte aj pred pár hodinami blbú náladu z celého nevydareného pohovoru. Adam prišiel domov, povedala som mu o tom (prikrášlila pravdu iba natoľko, aby zo mňa nerobila chuderu) a išiel so Zeusom von. Mobil si nechal doma, vraj mal už telefonátov vyše hlavy, že chce vypnúť. Volal aj mňa, ale radšej som ostala upratať kúpeľňu (nebola by som dobrá spoločnosť). Keď som chcela odhodiť pár vecí do koša, prešla som okolo jeho mobilu, ktorý ostal na gauči. Priam by som prisahala, že sa čas zastavil a chvíľu som naň iba hľadela. Potom mi napadlo, že mám možno poslednú brilantnú možnosť nazrieť mu doň. Rýchlo som k nemu pribehla a začala sa v ňom hrabať. Na moje veľké prekvapenie i úľavu som tam nič podozrivé nenašla až do chvíle, kým som SMS-ky nezrolovala až niekde do minulého roka. Tam  to bolo! Meno, ktoré som tajne dúfala, že nájdem! (vidíte, hovorím, že čistá samovražda). Neviem Vám vysvetliť, prečo som ho tam chcela nájsť. Buď som chcela vidieť dôkazy na vlastné oči, alebo som hľadala dôvod na hnev a ešte depresívnejší stav.. Neviem, ktorá z tých možností je horšia. 

A tak začalo moje besnenie nad správami a vlastné DOBROVOĽNÉ bičovanie... Netuším ako dlho som tam sedela, netuším koľko času ubehlo ani koľko hektolitrov sĺz som pri tom vyronila. Najhoršie boli odoslané správy. Čítala som tam vety typu: "aj ja ťa ľúbim, budeme spolu, daj mi čas, opustím ju...." Pane Bože!!!! Tým JU myslel MŇA!! Pane Bože!!! Oni dvaja plánovali, že ma pustí k vode a budú spolu!!! Každá otvorená správa a každá veta z nej mi rozrýpavala vždy väčšiu a väčšiu dieru do srdca!! (Neverím, že to toľko znesie, kedy pukne?????!) Vedela by som Vám hádam opísať aj aký je to pocit, keď krváca :-( 

Viete čo je na tom celom EŠTE horšie? I napriek všetkému som ako v tranze, ani v záujme vlastnej sebazáchovy, nedokázala jediným jednoduchým pohybom mobil odhodiť. Hľadala som ďalšie usvedčujúce správy a snažila sa stanoviť aj ich časový horizont. Hádam najhoršie bolo, keď som videla odoslanú správu na MOJE číslo a následne na JEJ. Takmer identické keci.... Napriek tomu ako hrozne to znie (alebo práve preto) som potrebovala tú šialenú bolesť cítiť. Mohla som s tým prestať, alebo s tým vôbec nezažať. Ale neurobila som to. Vedome som do toho išla predpokladajúc čo tam nájdem. A ani to mi nebolo sväté... Dodnes som nepripúšťala možnosť, že by sa človek mohol dobrovoľne vystaviť takýmto mukám....

Keď tu celá opuchnutá od revu sedím v apatii na gauči (špirála rozmazaná, tričko premočené od sĺz, červené oči i nos), premýšľam. Ako to môže tak bolieť? Obyčajné slová? Prečo som to chcela vidieť???? Ako mi to vôbec mohol urobiť???!! JA SOM SA SNAŽILA OD SEBA ERIKA ODOHNAŤ a on čo robil?!!!! Vytváral si s INOU INÝ vzťah!!! Pane Bože.... Myslím, že som v dôsledku tohto rozjímania donútená opraviť svoje predošlé tvrdenie....... Možno som ani tak nechcela vedome trpieť, ako som len chcela poznať odpovede na moje nevyslovené otázky. Prenasledujú má odkedy sa mi priznal. Bála som sa pýtať, lebo som nechcela poznať odpovede, no teraz pripravená SOM vypočuť si ich. Musíme to ukončiť, aby sme my dvaja mohli začať........ Lenže netuším ako na neho pozrieť, keď sa so Zeusom vráti.......... :-(

Pohovor

6:50 a už som hore... Niežeby niekto nevstával skôr než ja... Mojím momentálnym dôvodom na nespavosť je blížiaci sa pohovor. Som pozvaná na 10-tu a už teraz vyberám čo si oblečiem. Adam sa nespokojne prevaľuje na posteli, lebo šúštím, vyberám, komentujem... Na nete radia tmavšie farby, uzavreté topánky (dnes to nebude problém, veď prší) a stredne veľkú kabelku (to vážne záleží aj na veľkosti tašky, ktorú so sebou vezmem??? Čo to o mne napovie?) Nuž, keď radia na nete, poslúchnem. Takže budem vyzerať tuctovo a nevýrazne a kto vie... Možno moja stredná kabelka na nich urobí dojem a ja Vám večer oznámim, že mám prácu!!... :-)

Držte mi palce. Dúfam, že tí z Vás, ktorí ešte nemusia vstávať spia pokojne a tým, ktorí muselí do roboty či do školy prajem pekné ráno :-)

Ženy sú mrchy

Dobre, možno je toto tvrdenie trúfalé a netaktné, ale nalejme si čistého vína. Ktorý iný živočích dokáže znepríjemniť druhému život natoľko elegantne, natoľko noblesne ako to vedia jedine ženy? Nechápte ma zle, milujem byť ženou, som hrdá na toto pohlavie, no pravdou je tiež, že vieme byť rovnako deštruktívne, ako tvorivé. Jeden by ani neveril... (Verím však, že Vy, milé čitateľky, mi veríte) Preto som sa vždy radšej kamarátila s chlapcami. Oni nikdy neriešili. Maximálne sa pobili a následne sa išli spolu opiť.... A ženy? Hrajú sa na kamošky a za chrbtami sa ničia navzájom. 

Prečo mám nutkanie Vám hovoriť práve o tomto? Pretože verím, že každá s Vás, rovnako ako aj ja, má takú nepriateľku. Je to zákon prírody, našej DNA. Sme súťaživé, závistlivé, neprajné. Keď nám stojí v ceste možno lepšia než sme my samy, zúrime a všemožne sa snažíme podkopať status svojej rivalky. Meno tej mojej je Petra. Je to typická blonďatá, nadutá, umelá barbína. (Taká čo sa tvári, že je pohodlné chodiť na 15 centimetrových opätkoch a jesť šalátiky a vlastné vlasy) Myslím, že mi v živote závidela práve moju nenútenú povahu a otvorenosť. Myslím, že mi závidí, že dokážem vyjsť na ulicu v teplákoch a stále byť nad vecou. 

Hoci sa "nemusíme" už od škôlky (pamätám si na jej nenávistné pohľady už keď ešte nebolo ani vidno od zeme) boli časy (naozaj krátke), kedy sme sa hrali na to, že sa "môžeme". Viac by sa hodil termín "ticho pred búrkou" alebo "alternatívne prímerie". Boli to časy, kedy sme sa chodili spolu zabávať a rozoberali sme všetko. Patrili sme do jednej partie veľkej tlupy báb. Ovšem, vždy som vedela, že tento stav je krátkodobý a je len otázkou času, kedy sa prímerie definitívne skončí. A skončilo sa veru, keď som začala oficiálne chodiť s Adamom. Neviem čo ju žerie, ale že za príčinou pátrať nebudem je ďalšia vec....

Na druhej strane... Ak by som tvrdila, že mi to nevadí, klamala by som. Už nemám 5 ani 15, aby som sa zaoberala takými negatívnymi pocitmi voči komukoľvek. Neviem či som z toho proste vyrástla, ale uberá ma to zbytočne o energiu. Cítim sa zle, keď sa niekde stretneme, hoci ju vždy veľmi rada pozdravím. Rada by som sa pristavila, prehodila pár slov a s dobrým pocitom sa rozlúčila. Nevravela som, že jej musím ísť v budúcnosti za krstnú mamu jej detí, ale vážne sa musíme nenávidieť, keď je vysoko pravdepodobné, že sa budeme vídavať celý život? Neostáva mi iné, len dúfať, že sa aj jej život naplní. Že prestane mať potrebu merať si so mnou sily a bude šťastná sama za seba a zo seba. Lebo takto ju môžem zatiaľ iba ľutovať.... A Vy? Tiež máte niekde svoju "Petru"?

Dobrá rada nad zlato - ŽIADNA RADA

Ak ste aj dnes navštívili môj blog, vítam Vás a teším sa z Vašej priazne :-) 

Včera som s Vami trávila čas na facebooku a dnes chcem prispieť mojím novým postrehom. Pýtate sa, nad čím ideme polemizovať dnes? Tak mi napadlo, keď som pila šálku rannej kávy, či je dobré nechať si radiť kamoškami alebo hocikým iným? Ruku na srdce, koľkým z Vás sa stalo, že ste nejaký problém nadhodili pred svojou kamarátkou a ani neviete ako, zrazu sa z neho stal ešte väčší a trápilo Vás to viac než predtým? 

Mne sa niečo podobné stalo včera. Len tak som nadhodila kamarátke, že sme s Adamom už týždeň spolu nespali a ona sa ma spýtala, či sa nebojím, že má inú, alebo či sa so mnou nechce rozísť... No paráda.... A ja som sa jej zdôverila iba tak, medzi rečou a glgom z kávy, veď si hovoríme všetko vrámci babského pokecu. Zrazu zo žiadneho problému (lebo som to brala iba tak, že máme toho obaja hodne a že nám občas stačí aj jednoducho v objatí zaspať) sa stal gigantický. Začala som premýšľať nad tým, ako dávno sme spolu spali, aké to naposledy bolo, kto s tým začal atď, atď. V podstate veci, ktoré by som nebola riešila. Dovtedy! Keď prišiel Adam domov, pýtala som sa ho kde bol tak dlho, s kým. Z nevinnej otázky sa stal policajný výsluch, kedy mi mohol povedať hocičo, neuspokojilo to môjho chrobáka v hlave. Vtedy bol už taký veľký, že som mu dala meno George. Z celej kauzy bol výsledok taký, že na mňa nakričal, že nemá chuť riešiť moje žiarlivostné scény, že mal toho dnes vyše hlavy a nemá za potreby riešiť aj takéto veci a blablabla. Dnes, keď som sa z toho vyspala premýšľam nad tým, načo to sakra bolo dobré? Vôbec celý výstup? Iba som celkom zbytočne zabila pohodu, ktorú sme doma mali. Teraz vyzerám ako stíhačka a bude trvať hodnú chvíľu, kým sa tej nálepky zbavím. Docela sa za seba hanbím a najradšej by som vrátila čas... A celé prečo? Lebo som niekomu niečo povedala? Alebo že ten niekto niečo povedal mne?

Tak či onak, zo včerajšieho dňa a dnešného premýšľania nad ním som dospela k dvom skutočnostiam: buď veríte, alebo nie. Nič medzi tým neexistuje. V opačnom prípade sa odsúdite na život v permanentnom nešťastí. Kto chce podviesť, podvedie a urobí to, aj keby ste mu na kolenách sedeli. Viem o čom hovorím, robila som to. A ďalšia vec: je lepšie držať jazyk za zubami. Lepšie je vypočuť si ju, prikývnuť, zanadávať, keď nadáva, ale to je všetko. Žiadne vlastné názory. Žiadne zaručené teórie. Nič! Lebo nakoniec ostanete tá, čo zle poradila, zle zhodnotila.... Ako to vidíte Vy? Tiež sa Vám stalo, že ste mali zle poradené alebo ste dokonca Vy zle poradili?

Jeden rozchod, veľa zlomených sŕdc

Dobré ráno prajem všetkým i napriek tomu, že je vonku tak škaredo.

      Aký ste mali víkend? Ja sa nemôžem stažovať. Prežili sme takú milú pohodu, vynímajúc pár nepríjemných stretnutí. Mám však aj zlú správu, ktorá sa netýka môjho milostného života (aj ste si vydýchli, že? :)) V piatok som si poslala životopis na jednu pozíciu a dnes ráno ma čakala na maily odpoveď. Zamietavá. Vraj nemám dostatočnú prax. Samozrejme, že nemám, však som práve vyšla zo školy!!! Pardon, ale ako prváčka som hneď neriadila veľkú medzinárodnú spoločnosť!!!! Mám však titul pred menom a vedomosti. Zatiaľ si odmietam priznať, že v dnešnej dobe mi bude na nič.... Kam sme to dospeli, keď všetci chcú mladého človeka vo svojom tíme s 20ročnou praxou?? Uvedomujú si vôbec tie nesplniteľné predpoklady na ľudí? Nehovoriac o tom, že mladý človek má CHUŤ pracovať a neskutočnú túžbu niečo DOKÁZAŤ! Stretli ste sa už s tým? Netuším čo so mnou bude. Buď zasielam životopisy a čakajú ma negatívne odozvy (ak sa vôbec obťažujú odpísať) alebo nie je kam zaslať ten hlúpy životopis. Rodičia ma dali na výšku, aby som to mala v živote ľahšie.... Kto vtedy tušil, že nič ľahšie nebude........

Ale nechajme to, lebo na mňa doľahne depresia a nemienim si tým pokaziť dni. Nateraz to beriem tak, že na mňa čaká lepšia práca, len musí nadísť deň, keď sa "naše cesty pretnú" :-) Z toho čakania však žiadne peniaze nepadajú z neho, že áno? :-( 

           Vráťme sa teda k víkendu. Naposledy som Vám hovorila o tom, ako som stretla Erika s inou. Mám dojem, že sa tým prelomila nejaká "kliatba" a začala som ich stretávať všade, kam som sa pohla. Čo mi síce nevadí, ale nie je mi to ani príjemné. Niežeby som žiarlila, lebo som si ujasnila vo svojej ryšavej hlávke jednu vec: trpela som ako kôň, keď som s ním bola, lebo akokoľvek som sa hrala na lásku, jednoducho sa nedala predstierať. Som šťastná, že som s Adamom, i keď byť s ním znamená viac komplikácii, než byť s Erikom. Ale odhodlala som sa podstúpiť toto riziko a nezaväzovať sa v niečom, v čo neverím. Len viete... Problém je skôr tam, že keď sme náhodou na jednom koncetrovanom mieste všetci štyria, vyzerá to nasledovne: Adam sa ma snaží držať pri sebe, aby demonštroval aj navonok to, čo už aj tak všetci vedia a riešia. Erik sa snaží vehementne túliť k tej svojej (zatiaľ neviem meno) a tým dávať najavo, že sa na tú kur.. (rozumej mňa) už načisto vykašlal. Potom tam stojíme my dve. Druhá neistá mojou prítomnosťou a ja otrávená z nepríjemnosti situácie. Ako sa dá správne správať v takom prípade? Jedna moja známa riešila podobnú situáciu tak, že sa svojej sokyne pekne pozdravila a hrala sa na sebavedomú usmiatú ženskú. Rozdiel však bol v tom, že ona dosala kopačky od neho a tým sa role nás dvoch diametrálne odlišujú. Odomňa sa skôr čaká, že slopím zrak a preukážem hlbokú lútosť nad svojimi činmi. Žiadne morálna právo na mojej strane nehľadajte.

          Keď som tak s pohárom v ruke po Adamovom boku letmo pozerala na Erika a jeho milú, videla som to, čo nik iní nie. Došlo mi, akí sme všetci zlomení. Nielen Erik, ktorý odomňa dostal naozaj hlbokú ranu do srdca, ale všetci zainteresovaní. Erika som zlomila ja, jeho priateľku on, lebo bol stále nešťastný kvôli mne (i keď sa hral na niečo iné), Adam bol príčinou môjho trápenia a Adamovým zase ja. Keby všetci tí ľudia, ktorí na mňa dokážu ukázať prstom ako na "pobehlicu" vedeli, že to nebolo obyčajné rozťahovanie nôh, ale niečo silnejšie, pristupovali by ku mne inak? Zmenila by táto skutočnosť niečo na tej, ktorú jedinú sú ochotní vidieť? Dokázali by pochopiť moje dôvody, prečo som veci riešila tak a nie inak? Zaslúžim si v ich očiach milosť? Alebo som morálne tak poklesla, že jediným mojím spojencom bude skutočne iba čas? Prečo by ma to vlastne malo trápiť......................?

Možno chcieť všetko je cestou nemať vôbec nič.......

Pol 11tej večer a ja stále nespím. Adam i napriek tomu spokojne odfukuje na svojej strane postele. Sedím za jeho počítačom, otáčam sa na kresle (v pyžame, odlíčená, strapatá) a premýšľam. Snažím sa stráviť novú informáciu. Spýtam sa teda Vás. 

Čo ste cítili, keď ste svojho bývalého uvideli v  náručí druhej? Novej priateľky? Podľa mňa existujú dve možnosti: ak opustil on Vás, mohli ste schytať ďalšiu nasolenú ranu, do, už i tak, krvácajúceho srdca alebo, ak ste opustili Vy jeho, pravdepodobne ste začali premýšľať nad tým, či ste náhodou naozaj dobrý kus chlapa neponúkli dobrovoľne a neuvážene na trh s klobásami? Mne sa stala druhá možnosť, samozrejme. Opustila som a teraz neviem, či som urobila správnu vec. Keby Adam počul moje myšlienky, s najväčšou pravdepodobnosťou by mnou pozametal podlahu držiac ma za vlasy a ani by som mu to nevyčítala. Neide však o to, že by som Erika stále ľúbila. Podľa som iba priveľmi človekom. Podľa mňa úplne ľudské a prirodzené, že keď odhodíte hračku a zbadáte, že sa s ňou hrá niekto iný, zatúžite po nej opätovne. Hoďte kameňom ten, čo ste to nezažili.

      Dnes som stretla cestou na kávu Erika so svojou novou priateľkou!!! Išla som si bezstarostne v teplom letnom vánku (píšem letnom, hoci by mala byť oficiálne stále iba jar) vo svojich obľúbených riflových kraťasoch a nedbalom bielom tričku, keď som oproti sebe zbadala známy pár očí. Prekvapením bolo nielenže ich opäť vidieť, ale i prijať fakt ďalšieho páru očí vedľa neho. Síce veľmi nerada a s veľkým sebazaprením musím uznať, že tá s tými očami vedľa neho vôbec nevyzerala zle. Priam naopak. Do tváre vyzerala veľmi milo a usmievala sa na každú stranu. Zrejme bola šťastná. Aj mi pri tom pohľade na ňu napadlo, že niekde, v inom časopriestore, by sme možno aj boli kamarátky. Teraz je to nemožné, lebo jej môj bývalý pchal jazyk až do hltana. Zrejme, aby mi demonštratívne dokázal ako sa zo svojich rán už vylízal. A aj som mu to uverila. Mala som Erika - Nemám Erika - Mohla som ho mať - Nechcela som - na koľko správna je táto rovnica? Hoci Adama milujem a pamätám na časy, kedy nebyť s ním hraničilo s fyzickou bolesťou, nedá mi nemyslieť na to, či som nechcela priveľa? Zaťato som si išla za svojím šťastím, nebrala do úvahy city druhých ľudí a mohlo by sa mi to vypomstiť. Možno chcieť všetko, je cestou nemať vôbec nič. Vy si čo myslíte??

Ako po rokoch manželstva

Pekný večer Vám prajem,

čo robíte takto neskoro večer? Píšem neskoro, pretože toto je už pre mňa pokročilá hodina. Adam si ešte prezerá maily a reaguje na ne. Ja ležím s notebookom na kolenách a pozerám telku. Veľmi pasívne, pretože v nej seriózne nič nedávajú. Sem tam počujem ako zanadáva. Mal zlý deň. Usudzujem aj podľa toho, že mu ešte aj o tomto čase dokola zvoní mobil a doteraz so mnou neprehovoril ani slovo. Povedala som si, že počkám, kým sa dostane do pohody alebo si proste ľahnem, nebudem si ho všímať a zajtra sa obaja zobudíme do lepšieho rána. Pravdu povediac v takýchto chvíľach chápem skutočnú podstatu blogovania a som rada, že som s tým svojím vôbec začala. Spočiatku vznikal ako spoveď mojej skazenej duše. Postupne sa však stal nástrojom na šírenie nielen mojich nerestí a hriechov, ale aj obyčajných, nudných či všedných zážitkov. Keďže už medzi Vami a mnou neexistuje tajomstvo, ani myšlienka, s ktorou by som sa s Vami ostýchala podeliť, poviem Vám, že som si doteraz nevedela predstaviť, čo v skutočnosti znamená "s niekým bývať". Oficiálne spolu nebývame. Nechápte ma zle. No mám už dosť rokov na to, aby to mohla byť aj pravda. I tak u neho trávim väčšinu času. Je príjemné pri ňom zaspávať a ešte príjemnejšie zobúdzať sa do dňa, kedy on a ja už viac nie sme tajomstvom. Trápi ma len takýto večer. Kedy iba pracuje, má nervy, po niekom kričí cez telefón a ja chodím po špičkách, aby som ho náhodou nevhodným pohybom nevytočila. Občas si myslím, že mu vadí aj keď sa nahlas nadýchnem :-)

Nechcem vyznieť naivne, no nemyslela som si, že po tom všetkom čo sme si museli prežiť, nás eufória z dosiahnutého prejde tak rýchlo. Predtým som snívala o tom, ako budeme tráviť každú chvíľu spolu, budeme sa milovať všade, budeme chodiť do spoločnosti s hrdo prepletenými rukami. A dnešné pretavenie do reality? Sexu stále menej a menej, očakávania takisto, spoločné chvíle trávime iba v jeho dome, keď príde domov z práce (a to ešte aj tak pracuje na počítači) a do spoločnosti chodíme iba vtedy, ak to má charakter takmer predvolebnej kampane. Teraz sme my dvaja ako pár priveľmi skutoční. Všetko je už jasne definované a všetko je už jednoduché. Viem, že je to normálne.... Len som nebola pripravená na skok do tohto príliš normálneho a príliš málo výstredného "manželstva". 
Stretli ste sa s tým aj Vy? Po akom čase sa dvaja môžu dostať do tohto stereotypu? Skutočne musí ten plameň vyhasínať?

Mám titul!!! :-)

Ahojte,
viem, že toto sa nerobí. Niekedy píšem ako zmyslov zbavená, inokedy sem ani nepáchnem. Tentoraz však na to mám skutočne pádny a ospravedlniteľný dôvod!!! Mám KONEČNE vysnívaný titul pred menom a môžem sa začať hrdo hlásiť na úrade práce :-)) Nechodila som sem, lebo som sa bála, že ak čo len otvorím notebook, bude ma to vábiť písať si s Vami :-) Odolala som, zoštátnicovala a konečne sa môžeme pustiť do pokecu a tráviť spolu dni. Premýšľam nad letom. Toto bude rozhodne iné. Pre mňa bezpochýb. Budem vôbec prvýkrát v živote chodiť do práce. Alebo ani nie.....
Adam je v práci a ja som u neho. Zeus mi chrápe pri nohe. Pochytila ma nostalgia. Premýšľam nadtým, koľko vecí sa za posledný čas zmenilo. Ani neviem ako, 5 rokov na výške ubehlo ako voda. Znie to ako čistá fráza, ale v tých problémoch, v ktorých som sa takmer celý ten čas motala, som si ani nestihla uvedomiť ako ubieha jeden semester, za druhým. A zrazu je všetkému koniec. Nostalgicky mi napadá, či som si ten študentský život vôbec užila? Neprežila som žiadnu veľkú školskú párty, nezúčastnila som sa žiadneho veľkého výletu, "neriešila som" so žiadnym spolužiakom, dokonca som v hlavnom meste neprespala ani o deň viac, než bolo nutné. Celý môj život sa točil iba okolo chlapov. Keď som nastúpila do školy, chodila som s Erikom, za ktorým som sa každý štvrtok ponáhľala domov. Potom som spoznala Adama a zrazu som musela deliť svoj čas medzi nich dvoch. Neostal mi teda čas na nič iné. Rozmýšľam, či som si na škole našla aspoň nejakú kamošku/kamaráta, s ktorým by som mala blízky vzťah a s ktorým by existovala možnosť, že by som udržiavala blízky vzťah aj po škole. Asi nie.... Priateľstvá treba pestovať a ja som veru na ich polievanie nemala čas. Priznám sa?? Ani záujem. Bola som zaslepená svojimi problémami a viac ma nezaujímalo. Teraz, keď je po všetkom a ten "stratený čas" sa už nikdy nevráti rozmýšľam, či to malo zmysel. Či bolo skutočne rozumné všetko podriadiť im? Už sa to nikdy nevráti a ja neviem na čo budem z tohto obdobia spomínať. Vážne iba na to, ako som spala raz s jedným, raz s druhým? Napadá mi, či by som niečo zmenila, keby sa dalo. Keby som to mohla celé zažiť ešte raz..............

Dajte "LIKE", ak sa Vám páči :-)

Ahojte, 

dnes je tak krásne upršane vonku,.. Prečo by som sa učila, keď ma počasie uspáva a vôbec to neide? Miesto toho som si vytvorila fan page na facebooku, lebo ako sa tam dočítate "som na fcb, teda som". Takže ak radi navštevujete tieto riadky, dajte mi svoj like. Vopred ďakujem :) https://www.facebook.com/pages/Unfaithful-blog/254525101358159

Sokyňa v láske, sokyňa v meste

A je to tam! Neuhádnete koho som stretla v meste. Alebo, viete čo? Beriem späť. Určite tušíte! Ak sa čo i len trošku orientujete v mojom živote..

Chystala som sa zájsť na zmrzlinu a dať si oddych popri učení sa na štátnice, ale chuť ma razom prešla. Čo je ešte horšie, prešla ma akákoľvek chuť...aj na učenie. A tak tu sedím po návrate z mesta a so skleneným výrazom čumím do poznámok. Každú vetu si prečítam desať krát a ani za nič si ju nezapamätám. Mikroprostedie sem, makroprostredie tam a ja stále neviem zopakovať ani len úbohú definíciu distribučného kanála.... Tak som sa rozhodla, že Vám to napíšem. Možno mi to pomôže opäť sa sústrediť na dôležitejšie veci. Zamestnáva ma otázka, či si skutočne nemohol nájsť nejakú z hornej-dolnej? Musel sa zapliesť s niekým, koho tu budem do konca života stretávať? To sa mám kvôli tomu odsťahovať?!

Doobeda som si opakovala naučené otázky, keď mi Adam napísal, že sa na mňa teší. Len tak z čista jasna SMS-ka, ktorá Vás v každom prípade poteší. On je v práci. Ja sa učím. Nie je v tom žiadna rovnováha. Keď ja poviem ako sa mi darilo v ŠKOLE a dostala zo skúšky Ačko, on povie, že bol v práci a nabehla mu na účet VÝPLATA. Šťastím je, že už končím so štúdiom a mala by som sa v priebehu leta zamestnať. Ak všetko dobre pôjde. Neviem však,  nakoľko môžem byť odvážna vo výhliadkach na budúce zamestnanie. S tým je v dnešnej dobe veľký problém. Ale čo Vám budem hovoriť? Určite tiež riešite podobné starosti, hoci som tomu nerada, ale nebudem sa tváriť, že nezamestnanosť na Slovensku neexistuje. 

No nič, k tejto téme sa vrátim až po oficiálnych promóciách, kedy mi oficiálne strčia do ruky diplom. Leda že by som si ho bezútešne mohla doma trieskať o hlavu, keby mi bol na dve veci. Poznám ženu, ktorej na ÚRADE PRÁCE odporučili, aby si zasielala dva životopisy. Jeden BEZ uvedeného vyššieho vzdelania a druhý S. Pritom by sa zdalo, že keď má ona problém nájsť si slušnú prácu (dlhoročná prax, skúsenosti, stáže, jazyky, titul, atď), tak taká "pracovná panna" ako som ja sa ťažko zamestná. No ale.....

Správa od neho ma vždy poteší. Niekedy mám pocit, že žijeme bezstarostný život a v tej chvíli ma zároveň pochytí nekonečná radosť, že sme KONEČNE spolu. S dobrou náladou som sa vybrala do mesta usúdiac, že si zaslúžim trochu pomaznať svoje chuťové poháriky. Zmrzlinár v meste otvoril pred dvomi týždňami, takže mi nič nebránilo ukradnúť si 30 minút zo starostlivo rozplánovaného časového harmonogramu. Išla som si teda oblečená,hmmmm, veľmi ležérne, keď som oproti zahliadla blížiacu sa známu tvár. Nie však tvár, ktorú by som hocikedy rada videla. Auč. Pohľad na ňu ma zabolel, akoby ste ma rovno obliali vriacou vodou. Nevedela som, čo robiť. Spanikárila som. Tep sa mi zrýchlil a, musím zahanbene priznať, že som premýšľala nad útekom. Čím bližšie mi však bola a ja som jej lepšie videla do tváre a tej divnej postavy, uvedomila som si, že nie JA som tu tá, čo by sa mala hanbiť. To ONA mi nehanebne chcela ukradnúť priateľa (alebo ako ho mám nazvať z tých čias). Vedela, že je Adam zadaný a predsa mu neváhala roztiahnuť nohy. Vrrrrr, verte, že som mala veľké problémy udržať sa a nevlepiť jej riadnu facku. Čo facku. Nevraziť jej svoju krásnu malú ručičku zovretú v pästi do jej pračudesnej tváre. Keď si ma všimla tiež, videla som, že ostala zaskočená  a netešila sa nášmu stretnutie o nič viac, než ja. Urazilo a dotklo sa ma však, s akým odporom na mňa zagánila. Akože ja som tu na odpor?!! Chcela som jej zakričať, aby sa pozrela do zrkadla a spytovala si svedomie skôr, než bude na niekoho takto arogantne zazerať. Kriste, ja som vážne nechápala, kam dal Adam oči!!!

Možno sa Vám teraz zdám krutá a možno si poviete, že hovorím ako čistá mrcha. Ak si toto myslíte, potom to má jediný dôvod. Vy ešte netušíte, prečo som voči nej taká zaujatá. Lebo tým, že sa s ním dovolila vyspať to nebude. Nie iba tým............

Každému čo mu patrí? Ozaj?

Musím najprv pripustiť, že keby som o tomto celom počula ako o veci, ktorá sa ma netýka, asi by som si povedala "tá baba si o to proste koledovala". Čo však poviem, keďže sa jedná o mňa? Asi poviem, že "tak mi treba". Nech sa tu akokoľvek sťažujem a "trpím", myslím, že to bolo dobré. Jednak som sa poučila a jednak nastala rovnováha vo vesmíre. Ak pripustím, že sa každému raz všetko vráti, tak: ja som podviedla a bola som podvedená. Z toho logicky vyplýva, že ak sa budem už správať slušne a príkladne, nič zlé by sa mi už nemalo stať. A viete čo ešte? Ak to naozaj muselo prísť, tak radšej teraz ako neskôr. Lebo neskôr by bolo všetko omnoho horšie......

Tak.... Ako sa celá táto kauza vôbec začala? Kedy? Prečo? Poviem Vám o nej tak, ako ju poznám ja:

Veci sa nevyriešili ani počas, ani po skúškovom. Adam vedel, Erik nie. Adama trápilo, že nie sme spolu. Erika trápilo, že aj napriek tomu, že sme, skutočne sme neboli. Spávala som s ním čoraz menej. Vyhovárala som sa na kadečo. Bol z toho nervózny a nepríjemný a ja som tíško dúfala, že ho raz trpezlivosť prejde a zabuchne mi dvere pred nosom. Taký bol plán. Nechať sa nechať od neho, aby som nenechala ja jeho. Tým by som nebola ja tá zlá a mohla si kľudne nájsť niekoho "lepšieho". Ok, keď to sem takto píšem, mám zo svojej zlomyseľnosti zlý pocit. Ale.... Dohoda bola, že tu sa nemusím na nič hrať, no nie?

S Erikom som teda nespávala a s Adamom sa čoraz menej stretávala. Začal mať výčitky svedomia alebo čo, pretože ma odmietal vidieť, kým som bola oficiálne Erikova priateľka. Mňa však išlo poraziť, lebo som sa nedokázala rozísť a Adam mi tak strašne chýbal. Boli sme ako na húsenkovej dráhe. Keď ma Adam vytáčal, bola som s Erikom "za dobre". Boli sme ako jedna veľká zaláskovaná dvojica - čo opäť zotieralo všetky moje snahy o rozchod. Keď bolo s Adamom všetko v poriadku, trestala som Erika, lebo ma stále neopustil. (práve mi napadlo, či Vám radšej nebudem klamať, lebo pravda vyznieva strašne :-( )

Každopádne som sa jeho správaním a odmietaním stretávať donútila jedno popoludnie urobiť vážny krok: išla som Erikovi proste povedať, že ho už neľúbim ako kedysi a že by bolo lepšie, keby sme to ďalej nenaťahovali.

Išla som radšej za ním ja, aby som mohla zutekať. Zdalo sa mi to rozumnejšie, než by on mal chodiť za mnou. Horko ťažko som mu vysvetlila, že ho mám veľmi rada a že pre mňa znamená príliš veľa, aby som mu klamala (ach jaj, vyznieva to hrozne), že ho proste natoľko neľúbim a že by som potrebovala čas si usporiadať myšlienky. (čo nebola až taká veľká lož, ale nebolo to taktiež príkladom čírej pravdy). Erik plakal a plakala som aj ja. Či veríte, či nie, ja som ho mala a stále mám rada."Mať rada" však nie je dostatočný cit.

Keď som od neho odišla s tým, že budeme v kontakte a nech hlavu nevešia, som volala Adamovi, že som to dokázala. Jeho reakcia bola: "Dobre, ale teraz by sme sa nemali chvíľu vídať". Čomu som vôbec nerozumela. Vtedy. Teraz mi došlo, že to všetko bolo kvôli tej krave, ktorej už tiež stihol kadečo nasľubovať. Ja celá nešťastná a zaskočená som opäť dovolila Erikovi, aby za mnou chodil. Čisto v kamarátskej rovine (nemali sme spolu nič), ale to ľudia nevedeli. Vnímali iba to, že za mnou chodí a nič sa nedeje. Rozdiel však bol citeľný, ale verejnosť mala iný názor. Adam sa na mňa hneval. Obviňoval ma, že som to neukončila, pričom som sa bila do pŕs, že s ním už nič nemám. Čím bol však na mňa odmeranejší, tým viac som si liečila srdce u Erika. (hoďte do mňa kameňom, pokojne, nevravela som, že so mnou musíte súhlasiť).

Na svoju obranu musím podotknúť, že som bola zmätená. Nevedela som si vysvetliť, prečo ZRAZU všetko takto sabotuje. Keď som sa ale dostala až sem, nevzdávala som to. Stretávali sme sa, keď som nástojila na tom. Nerozumela som mu, ale o to viac som sa snažila zistiť, aký má problém. Až mi raz v aute povedal, že sa zaplietol s Katou!!!! V pamäti som najskôr lovila, ktorú Katu má namysli. Keď mi ale došlo ktorú, s odporom som na neho pozrela. Zrazu sa mi sprotivil a zrazu sa mi nezdal, taký čarovný.

"Prečo si mi to jednoducho nepovedal?" nekričala som. Nemala som dôvod. Lebo ON už pre mňa nebol dôvodom.

"Chcel som zakaždým, keď sme sa stretli, ale vždy keď som ťa zbadal som si uvedomil, že teba ľúbim a s tebou chcem byť. Lenže ona ma ľúbi a nechcel som jej ublížiť."

"Aha, ale mne si bol ochotný!" neverila som svojej ušiam. Ako sa to mohlo takto dokur...? Chcel ma chytiť za ruku, ale odtiahla som sa. "Už ťa nechcem vidieť. Nechceš jej ublížiť? OK!! Nemusíš. Ja ťa nechcem. Si mi odporný." a chcela som vystúpiť z auta. Neplakala som, nekričala. Vzhľadom na okolnosti som sa zachovala veľmi chladnokrvne.

"Prepáč mi prosím. Bol som nešťastný. Ona bola taká priateľská. Mohol som s ňou tráviť čas a nemusel som sa schovávať. Vedela o nás všetko. Hovorila..." V tom som oči vypúlila a skočila mu do reči: "Čo prosím?!!!!!!!!!" veta, ktorú načal ma prinútila zotrvať. "Tak ty si jej povedal O NÁS, ale MNE si sa neunúval povedať, že preťahuješ inú ***?!!!!" Už som vážne kričala. Nutne som mu chcela niečo spraviť!

"Nepreťahoval. Spali sme spolu iba raz." povedal ticho.

"Jaaaaj pardon, tak to ma má upokojiť?!!! Nechala som kvôli tebe Erika. Myslela som, že už bude všetko dobré. Počkáme chvíľu a ukážeme sa spolu ľuďom. A načo?? Prečo si mi to dovolil? Mohol si mi povedať, že chceš byť s niekým iným vtedy! Nehnevala by som sa na toľko, ako teraz." Neveriacky som krútila hlavou a on iba pozeral do sedadla. Nebol mi schopný pozrieť do očí a ja som zrazu netušila, prečo som ho tak ľúbila. Skutočne by som sa bola menej hnevala, keby mi bol z čista-jasna povedal, že stretol niekoho s kým môže byť a chce. Nie, keď ja spálim mosty a nakoniec k ničomu?!

"Nepovedal som ti to, lebo som si myslel, že sa s Erikom nerozídeš. Myslel som, že keď sa prestaneme stretávať, zabudneš na mňa, ja na teba a nejako to prehrmí. Keď si mi ale volala, že si to spravila, nevedel som ako ďalej. Katka ma ľúbila, ja ju nie, ale tiež som jej povedal pár vecí.. Sľúbil som jej, že budeme spolu. A tak som zrazu nevedel čo spraviť." Och, ako mi každým jeho slovom prichádzalo zle od žalúdka. Vraj "Katka". Pič.. tak akurát.

"Dobre, pozri sa. Chápem. Nechaj tak. Choď za ňou. Nech chuderka netrpí. Na mňa zabudni. Už ťa i tak nechcem." S týmito slovami som vystúpila z auta a vzhľadom na podmienky som bola celkom v pohode. Mne stačilo vedomie s akou šeredou to chce ostať miesto mňa a bolo to mojím zadosťučinením. (Nechcem vyznievať takto. Nechcem, aby ste si mysleli, že som nejaká arogantná, dosebazahľadená ryšavka. Ale mi nechcite nahovoriť, že ste nikdy takto nehodnotili svoju sokyňu, lebo to Vám neuverím).

Ani sa neobzrela....

Stavať vlastné šťastie na nešťastí druhého - nefunguje to!

Ahojte všetci, tak aký ste mali víkend? My sme ho s Adamom prežili v celku obyčajne. Boli sme v kine, sedeli sme vedľa seba a držali za ruky.... Neviete si predstaviť, aký je to pocit mať ho pri sebe a nemať strach či nepociťovať stres. Jedli sme pukance, zapíjali ich kolou.... Vidíte, nič zvláštne a pre nás predsa také nezvyčajné. 

Na druhej strane, je mi stále divné ukazovať sa ľuďom na očiach, keď všetci všetko vedia. Alebo si aspoň myslia, že vedia. Ale veď ľuďom nie je treba pravda, stačí im pikantná zápletka. Priam vidíte pohľady ľudí, ako sa Vám buď smejú a prajú to najhoršie, alebo si pošuškávajú "to je tá, čo ho podviedla s tým".

Verím, že postupom času sa to stane pre nich takou normálnou vecou, že si nás už nikto nebude všímať. Veď ako sa hovorí, tri dni trvá senzácia.... 

Hmmmm, musím uznať, že som v šoku. Priebeh posledných mesiacov mal taký rýchly spád, až sa doteraz nestačím čudovať, a zdá sa mi, akoby sa to nestalo mne, akoby som to sledovala iba z vonka. A čuduj sa svetu, to sa vážne stalo MNE. Hlavou mi občas behá myšlienka, že som sa dostala do cieľa, prestrihla som cieľovú stužku a zrazu... neviem, čo bude ďalej. Môj život bol v poslednom čase spleťou adrenalínu (príjemného či nie) a "akčnosti". Teraz žijem usadlí život s Adamom. Chodíme do kina, na večere, na hrádzu ruka v ruke. Je to príjemné, len stále nad nami visí tá skutočnosť "spal s inou". Postupom času som sa primela nemyslieť na to, nehovoriť o tom, nechcieť vedieť podrobnosti a dôvody.... Ale je to tam a cítime to obaja. Je len otázkou času, kedy sa zle vyspím, kedy ma niečím nahnevá a ja mu to všetko šplechnem do očí. Potrebujem však odpovede. Potrebujem vedieť, že to nič neznamenalo, potrebujem vedieť, že ona bola iba nejaká rohožka, do ktorej si utrel nohy..... Potrebujem :-(

Sex už nebýva takým problémom, nakoniec ma vždy premôže túžba po ňom. Je to trápne, ale dokáže ma vzrušiť jediný dotyk jeho ruky. A to stačí, aby sa mi dotkol líca. A potom sa cítim slabá a zraniteľná a nezmôžem proti nemu nič. Jasné, napadajú mi hororové scenáre ako objíma ju, ale kamoška mi kedysi povedala "trápi sa ten, kto sa CHCE trápiť." Nepokladala som to za možné, veď kto by sa dobrovoľne niečím zožieral. A..... dospelo som ku sklučujúcej pravde analyzovaním svojich stavov radosti a smútku. Nech to vyznie akokoľvek nelogicky a sebadeštruktívne, spomienky a predstavy na nich ma dostávali do takej depresívnej nálady, až som sa cítila dobre. 

Tuším som sa trestala. Nechcela som byť dokonale šťastná, keď som spôsobila toľko bolesti Erikovi. Veď mi ktosi raz povedal "nedá sa stavať šťastie, na nešťastí druhého." A presne o to som sa snažila. Tak veľmi som bojovala o svoje šťastie, ktoré predstavoval Adam, až som neváhala vystaviť bolesti iného. A to nebolo ani pekné, ani fér a určite nie niečo, za čo by som si zaslúžila byť šťastná. Neviem Vám vysvetliť, prečo mi robilo "dobre", keď som myslela na tú pindu a na neho. 

Viete, čo je na všetkom najhoršie? Musím na tú beštiu (pardon za výraz) pozerať hádam každý deň. Keď idem po meste, vidím ju. A ona mňa tiež. Pracuje totiž v potravinách a tak sa stretnutiu nikdy nevyhnem. Hlavne, ak máme jediné potraviny v meste a ja zrazu nemôžem prestať jesť, len kvôli nej. Mohla by som. Ale to by načalo ďalšiu spleť otázok. Keď ju vidím, pochytia ma dva pocity. SMEJEM sa, že za takú by ma vedel vymeniť a PLAČEM, lebo i napriek tomu mu dokázala hlavu poblázniť. 

A teraz som si uvedomila, že Vy zatiaľ nepoznáte detajly. Tak by som Vám ich mala aspoň priblížiť...

Monogamia - legenda?

Mám na Vás otázku: keď zabudneme (nateraz) na moje milostné problémy, chcela by som sa Vás, milí moji čitatelia spýtať, či je vážne nemysliteľné, aby boli ľudia voči sebe verní? Napísala som "ľudia", pretože na základe svojich posledných skúseností, nemôžem neschopnosť monogamie zvalovať výlučne na mužov. Napríklad za ten čas čo som ja "sedela na dvoch stoličkách" moje kamarátky (celá kopa) robili to isté. Ovšem, ony iba vo forme "nezáväzného potešenia". To znamená, že Katka, ktorá mala milujúceho priateľa sa nechala pretiahnuť na jednom večierku naším spolužiakom. Iba tak.... Bez citov... Len pre letmé potešenie. Ďalšia, Kristína, riešila s kamarátom svojho dllllhoročného (rozumej 6 rokov) priateľa, s ktorým sa nakoniec NEvyspala. Nešlo však o to, že NECHCELA, ale o to, že NEBOLO kde.

Tak sa Vás pýtam, či je skutočne nadpozemské a neprirodzené od niekoho očakávať, aby si dotyčný vymieňal telesné tekutiny iba s Vami? Vidíte, Adam ma podviedol tiež a čo mu bude brániť urobiť to nabudúce? Ok, musíme brať do úvahy okolnosti, ktoré ho k tomu viedli. Neostáva mi iné, len sa ustráchane spoliehať na to, že keď už sme spolu oficiálne a všetci vedia, že Adam a Miriam spolu chodia, tak to už nespraví.....

Avšak..... Som ja iná? Tiež som podvádzala a ešte ako dlho. Pyšná na to nie som, ale každopádne som zistila, že toho SCHOPNÁ som!!! Vidím to na príklade svojich rodičov vlastne. Žila som v dome, kde sa podvádzalo a tak je pre mňa, asi, takéto jednanie omnoho prirodzenejšie, než iné. 

Ďalšia kamarátka, Silvia, žila v rodine, kde sa rodičia navzájom milovali a rešpektovali a tak jej nikdy ani len nenapadlo, že by jej mal byť manžel neverný. Asi má na celý náš život dopad život našich rodičov a na ich zase ich vlastných rodičov atď. Ak som sa však za ten život pod jednou strechou s nimi naučila takému bezcharakternému správaniu, tak vážne ďakujem pekne..... 

Minule, keď som si brázdila diaľnicu smerom domov išlo súbežne so mnou biele BMW s celkom pekným vodičom :-) predbiehali sme sa navzájom a usmievali jeden na druhého, až som sa spamätala, dupla na plyn a už ma nebolo (niežeby som pred takým autom dokázala ubziknúť, no kľúčovým bol moment prekvapenia). Celú cestu domov som si hlavu trieskala do volantu, či nebolo tých problémov už dosť na celý život. Začala som uvažovať, či som schopná zotrvať pri tom, čo som už vlastne získala. Neubránim sa výčitkam, či ma nefascinovalo iba to, čo mať nemôžem? Nechápte ma zle, Adama ľúbim aj keď sa stali spomínané veci, len či nie som z tých ľudí, ktorí potrebujú pre svoj život dávku adrenalínu?
PS: Nezabudnite mi zanechať svoje postrehy, názory a LIKE, ak sa Vám páčil tento príspevok :-) vopred Vám ďakujem.

Stačí len chcieť....

Pamätáte ešte ako som písala o našom prvom milovaní? Po tom mi skončil semester a ja som bola oficiálne zakliesnená doma. Medzi Erikom, knihami na skúšky a Adamom. Doteraz mi je zvláštne ako som ich mohla všetky spraviť na prvýkrát, keď som žila v jednom nekonečnom strese. Pamätám si aj, ako som sa zo skúšky (prosím pekne) PONÁHĽALA(viem, ako ma oobťažovalo, že tam musím sedieť a vypĺňať otázky) na vlak len, aby som stihla spoj na určené miesto. Krútim tu teraz nad sebou hlavou ako som mohla všetko postaviť až za moju nekonečnú túžbu byť s Adamom. 

Keď som totiž bola cez skúškové doma a učila sa, boli sme spolu málo. Dôvodov, aby som sa vykrádala z domu bolo čoraz menej a času, čo som musela tráviť s Erikom bolo čoraz viac. Nemôžem sa sťažovať. I napriek všetkému mi s ním bolo dobre. Zabávali sme sa. Smiali. Šteklili.... Ale správali sme sa skôr iba ako dobrí kamaráti. Musím to teraz priznať i sama pred sebou, že jediné čo mi na ňom chýba je kamarát, ktorého som v ňom mala. Mohla som mu povedať o všetkom a nikdy ma nesúdil. Vždy podržal. Chýba mi. Nie však tak, ako by si mohol niekto myslieť. Keď už som oficiálne bez neho, nemala by som na neho myslieť a už vôbec by som nemala ľutovať, čo sa stalo. Mala by som sa tešiť z toho, že to už vyšlo. Viem však, že Erik stále trpí. Viem aj to, že sa každý deň opíja a plače kamarátom. Srdce mi ide puknúť z toho, ale zakaždým si poviem "si príliš mladá, aby si sa upísala niekomu, koho neľúbiš". A presne na toto musím myslieť. Som mladá na to, aby som sa obetovala pre dobro ostatných. Mladá na to, aby som sa vzdala svojho šťastia. Len.... Možno by viac pomáhalo, keby to šťastie, o ktoré som stála ma aj sprevádzalo. Možno by sa to tak dalo ľahšie zvládať.

Nuž, ale späť k tomu obdobiu. S Adamom som sa v tom čase hádala veľa. Bol unavený a nervózny. Aj mi písal SMS-ky, na ktoré som mu nemala ako odpovedať, lebo Erik bol stále pri mne. Písal: "V tvojej izbe sa svieti. Určite je tam s tebou. Nezvládam pomyslenie na neho vedľa teba."

Telom mi prebehli zimomriavky vtedy a ešte aj teraz, keď na to spomínam. Myslím, že je to dokonalý dôkaz toho, že by som mu konečne mala odpustiť jeden chybný krok..... Ale to neide tak ľahko :-(

Boli sme spolu, keď som sa s kamoškami dohodla na babskej jazde. Erik s tým, samozrejme, nesúhlasil, ale dostala som sa do bodu, kedy mi to bolo (pravdu povediac) jedno a keď som bola ochotná urobiť čokoľvek, len aby som ho videla.

Pamätám si ako som sa dohodla s babami, že zájdeme do mesta na nejaký drink a že Erik sa teda tiež, chtiac-nechtiac, stretne s kamošmi.  Obliekla som sa veľmi, hmmmm ako to napísať, vyzývavo? Neviem definovať. Dala som si iba obtiahnuté rifle bledej farby, biele tielko s výstrihom, aby mi veľmi jasne demonštrovali veľkosť poprsia a nejakú retiazku do krku. Adam totiž vedel presne kam ideme a boli sme dohodnutí, že sa nejakým spôsobom stretneme - že ukáže večer.

Zašli sme päť báb do menej podradného baru, sadli si, objednali drinky a fajčili. Teda ja nie, ja som tvrdohlavá nefajčiarka. Vedľa nášho stola sedeli chalani, ktorých sme poznali a tak sem sa spolu všetci bavili a smiali. Mala som dobrú náladu. Jednak som bola vonku oslobodená od Erika a mala som tajné stretko. Viete si predstaviť ten príjemný adrenalín? A k tomu všetkému som sa veľmi dobre cítila vo svojej koži. Až kým neprišiel aj on. Adam. Keď prišiel a sadol si k chalanom, s ktorými sme sa bavili, srdce mi skoro zastalo. Zdá sa mi, že to bola vôbec prvá situácia, kedy sme sa museli tváriť nenápadne, aby sme sa neprezradili. Viem, že som netušila koľko sa s ním rozprávať a koľko na neho pozerať, aby ani "príliš veľa" ani "príliš málo" nebolo nápadné. Sú to tie príjemnejšie spomienky. Úsmevné :-)

Spomínam ako som išla na wc a tam som dostala správu: "Si neskutočná. Vybozkával by som ti tie prsia, keby na ne nečumeli aj iní!" Musela som sa červenať, lebo mi ostalo horúco. Odpísala som: "Pozerať môžu. Ale iba ty máš na ne nárok:-)", obratom odpísal: "Och, vymysli si niečo, prečo nepôjdeš s nimi domov!"

Potom som sa vrátila k stolu, ale Adam tam už nebol. Nevedela som kam odišiel, ale už som sa tak dobre nebavila. Pozerala som iba na hodinky, kedy sa už zodvihneme k odchodu, ale baby sa stále k ničomu nemali. Tak som si vymyslela, že mi kamoška volala a má nejaký problém, že za ňou budem musieť zájsť. Všetci boli síce "nešťastní", že idem preč, ale príliš neriešili. V stave v akom boli by si nevšimli ani, že ma tam Adam oprel o stôl.... hehe....

Keď som višla z baru volala som mu, že som už vonku a že zájdem za roh a tam nech ma vyzdvihne. Rýchlo som nasadla do auta. Síce som tŕpla či ma niekto nezbadal, ale dôležitejšie boli pre mňa iné veci.

„Ozaj, prečo si mi zaplatil drinky?“

„Ja? Ja som nič nezaplatil. Odišiel som skôr a ešte ste si objednávali“ Vysvetľoval.

„Hmmm, zvláštne. Keď som chcela platiť, čašník vravel, že niekto zaplatil za mňa. Myslela som, že ty.“

„Kriste?!“ uštipol ma do stehna. „Budem na teba musieť dať väčší pozor, aby mi ťa nik neukradol.“

„Som len tvoja.“ usmiala som sa na neho.

„Ešte nie si. Delím sa o teba s Erikom.“ Zaparkoval auto na tmavom opustenom parkovisku a pozrel na mňa nešťastnými očami. :-(

„Vieš si vôbec predstaviť aké je s ním piť tesne po tom, čo tebe napíšem? Alebo zavolám? Aké to je správať sa k nemu priateľsky, keď by som ho najradšej dobil!? Nechcem ho nenávidieť, ale ma zožiera, že má na teba právo väčšie než ja.“

„A ty vieš aké to je klamať, podvádzať, zavádzať?“

„No nemusíš to robiť!“ zvýšil hlas, „zdá sa mi, že tebe vyhovuje mať nás oboch. Aké pohodlné a praktické!“ Kričal na mňa čo ma prekvapilo, pretože nikdy predtým to neurobil.

„Toto nemusím počúvať!“ povedala som a vystúpila z auta. Nasledoval ma.

„Nastúp si!“ kričal po mne a zdrapil za ruku, aby ma zastavil.

„NIE!! Nebudeš mi hovoriť, čo mám robiť!“ oponovala som mu a vytrhla si ruku z jeho pevného zovretia.

„Prestaň sa správať ako malá a nastúp!“

„Takže ako malá, hej? Tak prečo ma chceš, keď som ja pre teba ešte také nedozreté decko? Si už zabudol, že som sa ti neprosila, aby si sa do mňa zaľúbil!?“ kričali sme po sebe na plné hrdlá. Zúrila som a dupala nohami. Adam chodil hore dole.

„Prestaň! Dobre vieš, že som to tak nemyslel.“ Schytil ma a začal mnou triasť. „Ty nevidíš,“ pokračoval, „ako nedokážem zniesť, že nie si moja? Nevidíš, ako ma to bolí? Keď vidím jeho auto pred tvojim domom, keď vidím ako sa v tvojej izbe svieti a ja rozmýšľam, čo robíte! Ubližuješ mi!“ pozeral mi do očí. Videla som v nich všetku bolesť. A bolo mi to naozaj ľúto :-(

„Toto nie je fér!“ oponovala som mu a triasla hlavou akoby som si chcela usporiadať myšlienky.

„Áno, nie je. Pretože ja som urobil všetko preto, aby sme boli spolu, snažil sa pracovať na našom vzťahu a ty čo robíš preto, aby sa to ďalej vyvíjalo?!“ vyčítal mi. Bola som urazená, naštvaná, ale vedela som, že má pravdu. Nebola som schopná povedať zbohom Erikovi, hoci som tak veľmi túžila byť iba s ním. Asi to bolo odo mňa sebecké, že som chcela mať oboch naraz. Bolo to príjemnejšie, než jedného z nich stratiť alebo jednému ublížiť. Musela som uznať, že ešte stále neviem čo chce. Milovala som Adama, to áno, ale nevedela som, či dám prednosť tejto láske, alebo ostanem pri starej a pokúsim sa nájsť stratené v Erikovi...

„Prečo mi to robíš?“ neubránila som sa slzám. Celá som sa v jeho náručí scvrkla a bola ešte útlejšia ako obyčajne.

„A ty mi prečo chceš ubližovať? Prečo chceš, aby som s tebou bol, kým si s ním? Ako sa mám ja cítiť cez víkendy, keď on od teba odíde a napíšeš mne, aby sme boli spolu? Ja som iba druhý. Musím vždy počkať, kým vybavíš jeho a potom som na rade ja.“ Vyčítal mi. Nezmohla som sa na slová, iba som plakala a triasla sa. Bolelo ma, čo mi hovoril, hoci som vedela, že má pravdu. Nedokázala som mu nijako oponovať.

„Bože, malá,“ zúfal Adam a zmiernil tón, „Milujem ťa. Čo to nevidíš? Nechcem sa o teba deliť! No bojím sa ľúbiť ťa, lebo mám strach, že nakoniec nebudeš moja a ja sa z toho zbláznim!“

„Milujem ťa!“ povedala som roztraseným hlasom.

„Milujem ťa maličká.“ Šepkal mi do ucha. Pobozkala som ho. Najskôr nežne, s najväčšou láskou akej som schopná. Pery mal horúce. Pritiahol si ma bližšie. Bozkával ma všade. Na krku. Na lícach. Na viečkach. Zovrel mi zadok vo svojich veľkých rukách a prešiel mi jednou medzi stehnami a zodvihol nohu. Oprel ma o auto. Pritláčal oň a neustále bozkával. Bola som hrozne vzrušená, musím sa priznať,  chcela som ho. 

„Ach, privádzaš ma do šialenstva. Cítim sa ako zamilovaný pubertiak. Nesmieš mať nado mnou takú moc!“ preplietol mi vlasy vo svojej dlani a nežne potiahol dozadu. Chytila som mu horúcu ruku a nasmerovala ju tam, kde som chcela, aby sa ma dotýkal. Zaviedla som ho k svojim prsiam pod tričkom, pritískala na seba, potom dole až do nohavíc medzi stehná. Zapriadla.

„A takto ti mám odolať? Bosorka!“

„Nie. Rob si so mnou čo chceš. Chcem ťa.“ Šepkala som mu potichu do ucha.

„Musíme už ale ísť.“ Smutne som dodala.

„Viem.“

„Daj mi prosím ťa čas. Vyriešim to.“ Sľúbila som.

„Nechcem na teba tlačiť, mrzí ma, že som vybuchol... Snáď raz pochopíš ako veľmi mi na tebe záleží.“ Hladkal ma po vlasoch a tuho objal...