Monogamia - legenda?

Mám na Vás otázku: keď zabudneme (nateraz) na moje milostné problémy, chcela by som sa Vás, milí moji čitatelia spýtať, či je vážne nemysliteľné, aby boli ľudia voči sebe verní? Napísala som "ľudia", pretože na základe svojich posledných skúseností, nemôžem neschopnosť monogamie zvalovať výlučne na mužov. Napríklad za ten čas čo som ja "sedela na dvoch stoličkách" moje kamarátky (celá kopa) robili to isté. Ovšem, ony iba vo forme "nezáväzného potešenia". To znamená, že Katka, ktorá mala milujúceho priateľa sa nechala pretiahnuť na jednom večierku naším spolužiakom. Iba tak.... Bez citov... Len pre letmé potešenie. Ďalšia, Kristína, riešila s kamarátom svojho dllllhoročného (rozumej 6 rokov) priateľa, s ktorým sa nakoniec NEvyspala. Nešlo však o to, že NECHCELA, ale o to, že NEBOLO kde.

Tak sa Vás pýtam, či je skutočne nadpozemské a neprirodzené od niekoho očakávať, aby si dotyčný vymieňal telesné tekutiny iba s Vami? Vidíte, Adam ma podviedol tiež a čo mu bude brániť urobiť to nabudúce? Ok, musíme brať do úvahy okolnosti, ktoré ho k tomu viedli. Neostáva mi iné, len sa ustráchane spoliehať na to, že keď už sme spolu oficiálne a všetci vedia, že Adam a Miriam spolu chodia, tak to už nespraví.....

Avšak..... Som ja iná? Tiež som podvádzala a ešte ako dlho. Pyšná na to nie som, ale každopádne som zistila, že toho SCHOPNÁ som!!! Vidím to na príklade svojich rodičov vlastne. Žila som v dome, kde sa podvádzalo a tak je pre mňa, asi, takéto jednanie omnoho prirodzenejšie, než iné. 

Ďalšia kamarátka, Silvia, žila v rodine, kde sa rodičia navzájom milovali a rešpektovali a tak jej nikdy ani len nenapadlo, že by jej mal byť manžel neverný. Asi má na celý náš život dopad život našich rodičov a na ich zase ich vlastných rodičov atď. Ak som sa však za ten život pod jednou strechou s nimi naučila takému bezcharakternému správaniu, tak vážne ďakujem pekne..... 

Minule, keď som si brázdila diaľnicu smerom domov išlo súbežne so mnou biele BMW s celkom pekným vodičom :-) predbiehali sme sa navzájom a usmievali jeden na druhého, až som sa spamätala, dupla na plyn a už ma nebolo (niežeby som pred takým autom dokázala ubziknúť, no kľúčovým bol moment prekvapenia). Celú cestu domov som si hlavu trieskala do volantu, či nebolo tých problémov už dosť na celý život. Začala som uvažovať, či som schopná zotrvať pri tom, čo som už vlastne získala. Neubránim sa výčitkam, či ma nefascinovalo iba to, čo mať nemôžem? Nechápte ma zle, Adama ľúbim aj keď sa stali spomínané veci, len či nie som z tých ľudí, ktorí potrebujú pre svoj život dávku adrenalínu?
PS: Nezabudnite mi zanechať svoje postrehy, názory a LIKE, ak sa Vám páčil tento príspevok :-) vopred Vám ďakujem.