Ďalší deň a ja stále necítim úľavu.... :-(

Ďalší deň. Ďalší deň od toho, ako som sa dozvedela tú bolestivú pravdu. Ďalší deň a mňa to stále rovnako bolí.... Ďalší deň a cítim sa mizerne.. Niekto raz vypustil z úst nepravdu, že čas všetko zahojí. Nuž, ale kedy? Spracovávam skutočnosť už niekoľko týždňov a stále necítim, že by to prestalo. Jedinou mojou možnosťou je ničiť sa spomienkami na to, aké to všetko bolo. Kedysi. Keď, paradoxne, to bolo najzložitejšie, bolo to zároveň i najkrajšie obdobie. Teraz mám v mysli mnoho otázok, snažím sa analyzovať, čo mi kedy Adam povedal a asi kde nastala tá chyba....... Čo všetko bola lož? Prečo ma tak nenávidí, že mi to spravil? Ďalší deň a ja sa trestám spomínaním na to, aké to bolo..........................

Po smske a incidente v bare som Adama nevidela dlho. Na sms som mu neodpovedala. Na telefonáty nereagovala. Nevedela som, čo povedať. Mal pravdu. Čo odomňa môže čakať? som si kládla otázku dokola. Som pre neho príliž mladá. Nemám mu čo dať. Aj keby som sa mu ozvala, čo by som povedala? Nezmením skutočnosť. Stále budem iba vysokoškoláčka, stále budem mať veľa vecí pred sebou a nebudem mu môcť ponúknuť to, na čo postupne bude mať aj tak právo..... Pamätám si tie dni, keď som na neho spomínala, myslela na ten bozk v aute. Vlastne na jediný intímny okamih, čo som s ním zažila a i tak nabitý toľkými emóciami. Žila som ako bez duše. Erik si to všimol, ale kým som bola stále s ním, nevymýšľala a mali sexu koľko chcel, nestaral sa.... Aspoň nie o dôvod môjho stavu. Predpokladal, pravdepodobne, že je to kvôli rodičom. Tí ma veru vedeli zarmútiť často. Dostala som sa však do životnej situácie, kedy mi bolo jedno či sa hádajú a koľko..... Záležalo mi iba na tom, aby som svojmu srdcu pomohla. Dlho som nevydržala bez Adama. Musím priznať, nech je to akokoľvek trápne. Zlom nastal vtedy, keď som ho videla raz na ulici. Verte, že netuším kde, kedy, ani kam som mala namierené alebo odkial som išla. Poznáte ten pocit, keď sa všetko okolo Vás zatemní a Vy vidíte jediný bod, na ktorý sa viete a chcete sústrediť? Keď som na tom chodníku bez pohybu stála, všimol si aj on mňa. Niečo nakladal do auta.... Zastal. Pozerali sme sa na seba ako (teraz mi to príde) hlupáci. Usmiala som sa. Nevedela som čo robiť, ale radosť z toho, že ho vidím ma celú premohla a išla som za ním. Nech do mňa hodí niekto kameň, ak sa mu niečo podobné nestalo....
"Ahoj" vysúkala som zo seba. (Opäť mám pocit, že to nebolo kto vie ako "cool")
"Konečne."
"Čo?"
"Konečne ťa vidím. Nevedel som čo robiť. Chodil som na hrádzu a ty nikde. Nevedel som, kde inde ťa vlastne hľadať.... Písal som ti. Chcel som aspoň vedieť.... Možno ste s Erikom šťastní, neviem. Potrebujem to ale vedieť."
"Ak šťastím myslíš šťastie jedného z nás, tak potom áno sme."  po chvíli sa na mňa usmial tiež. "Pozri, ak chceš vedieť viac, prídi dnes na hrádzu o niečo skôr. Budem tam." a znovu som ho tam nechala stáť ako zakaždým. Asi to bol môj osud. Náš. Nechať ho stáť. Odísť. Kto vie... Teraz mi to však už dáva zmysel.
Nepýtajte sa ma aký bol deň v týždni. Viem len, o koľko iná som musela byť, keď sa ma mama spýtala, či je už všetko v poriadku. Ona si všimla, že sa so mnou niečo deje. Videla to vtedy, keď som na hrádzu chodila a zbadala zmenu aj, keď som prestala.
Nepýtajte sa ma ani ako som na hrádzu mohla zájsť. Určite som si vymyslela skvelú výhovorku pred Erikom a bola som tam. Nedočkavo čakala, keď ma v tom chytil za ruku. Tou svojou príjemne horúcou. Ten rok bola zima neskutočná. Bez snehu, ale zato mráz sa Vám zarezával snáď do každého póru na tele. 
"Vieš čo? Aj ty si dobrá. Povieš "o niečo skôr" a ja netuším kedy to v praxi je." začal s pobaveným úškrnom na tvári. Objal ma. Bola som pripravená na hocičo, ale nie na takéto spontánne jednanie. Myslela som, že sa bude na mňa hnevať, kričať po mne a nie sa správať akoby sme spolu chodili roky....
"Detajlista." ušprknula som sa. Zneistela som iba, keď sa ku mne nakláňal. Bol tak blízko a mne sa tá celá situácia zdala... ako z filmu.... Pozrel na mňa akoby sa ma pýtal či môže. Tak som ho chytila a pritiahla si ho k sebe. Myslela som a aj teraz si myslím, že nič lepšie som spraviť nemohla :-) Cítili ste sa už tak.. neviem.. neopísateľne pri jednom obyčajnom bozku? Vždy som si myslela, že je to len obyčajné "jazýčkovanie". A ono to je paráda. Aspoň s ním. Cítila som sa pri ňom taká malá (asi je to preto, že nie som väčšia od zápalkovej škatule) a v bezpečí. Nuž, a keďže sa nemám začo a predkým hanbiť, tak môžem priznať, že ma každý jeho bozk a dotyk tej povestnej horúcej ruky vzrušoval do nepríčetnosti. Pamätáte na tú zimu čo sa Vám zarezáva do tela? V tom momente som bola ochotná sa vyzliecť do naha :))
"Dobre, dobre, počkaj." odtiahol sa odomňa. Nechápavo som na neho pozerala. Myslím, že som musela byť červená ako repa od hanby, keď som si uvedomila ako som sa správala :) "Toto mi nemôžeš robiť. Takže ostaň tam, ja budem tu. Pre dobro nás oboch. A najskôr preberme čo s nami, čo s vami...." Ja viem, ja viem. Dochádzalo mi, že má pravdu. Že sa musíme porozprávať. Ale v tej chvíli som si pripadala ako nadržaný pubertiak, čo chce dostať bezbranné dievča do postele :-) Že rozprávať... Pche.... Ja som chcela iné veci robiť..... Jaaaaaaaaaj....
"Neviem čo s nami. neviem čo urobím s Erikom. Neviem ako túto situáciu vyriešime, ale určite ju nebudem schopná vyriešiť hneď. Ani neviem ako. Nemôžem mu ublížiť. Nechcem."
"To nechcem ani ja. Je to môj kamarát. Ale čím dlhšie bude s tebou, tým viac ho budem nenávidieť."
"Neprišla som sem preto, aby som ti povedala, že sa dnes s ním rozchádzam a zajtra sa budem za ruky vodiť s tebou."
"To som nepovedal."
"Dobre, tak mi daj čas a nejako to vyriešim. Už teraz musí cítiť, že sa niečo deje. Dám mu iba pár dôvodov na rozchod..."
"Myslíš, že to pomôže? Po tom, čo som videl ako sa správal v bare a ako majetnícky ťa tam držal, si myslím, že ťa má viac na parádu ako z lásky." nadvihol veľavýznamne obočie.
"Možno. No dobre. Tak si predstav, že sa s ním rozídem. Po nejakom čase ma začnú vídať s tebou... Myslíš, že ostanete stále kamaráti?"
"Kamarátov mám dosť. Ženu nemám žiadnu."
Nebudem klamať. Prekvapila ma odpoveď. V tomto sme mali naozaj rozdielne pohľady na veci. Niekoľkokrát predtým mi totiž napadlo, čo by sa stalo, keby som sa s ním vážne rozišla. Určite by som prišla o veľkú časť kamarátov a to som dopustiť nechcela. Potom ma trápilo, čo si budú v tomto malom meste ľudia hovoriť. Už si zvykli, že nás vidia spolu, že sme spolu.... A v tom najpodstatnejšom rade: NECHCELA som mu ublížiť...
Za ten čas som sa naučila, že človeka neurobíme šťastným, ak sme my sami nešťastní. Uvedomovala som si to každý deň od toho dňa na hrádzi. Keď som sa snažila s Erikom vychádzať a hrať sa na veľkú lásku. Nešlo to. Bola som nešťastná a trpel aj on. Len vtedy som vyhodnotila úplne zle celú situáciu..... Mala som to skoncovať hneď. Lebo pravda je taká, že som ubližovala viac, než som si pripúšťala.........