Ak ste aj dnes navštívili môj blog, vítam Vás a teším sa z Vašej priazne :-)
Včera som s Vami trávila čas na facebooku a dnes chcem prispieť mojím novým postrehom. Pýtate sa, nad čím ideme polemizovať dnes? Tak mi napadlo, keď som pila šálku rannej kávy, či je dobré nechať si radiť kamoškami alebo hocikým iným? Ruku na srdce, koľkým z Vás sa stalo, že ste nejaký problém nadhodili pred svojou kamarátkou a ani neviete ako, zrazu sa z neho stal ešte väčší a trápilo Vás to viac než predtým?
Mne sa niečo podobné stalo včera. Len tak som nadhodila kamarátke, že sme s Adamom už týždeň spolu nespali a ona sa ma spýtala, či sa nebojím, že má inú, alebo či sa so mnou nechce rozísť... No paráda.... A ja som sa jej zdôverila iba tak, medzi rečou a glgom z kávy, veď si hovoríme všetko vrámci babského pokecu. Zrazu zo žiadneho problému (lebo som to brala iba tak, že máme toho obaja hodne a že nám občas stačí aj jednoducho v objatí zaspať) sa stal gigantický. Začala som premýšľať nad tým, ako dávno sme spolu spali, aké to naposledy bolo, kto s tým začal atď, atď. V podstate veci, ktoré by som nebola riešila. Dovtedy! Keď prišiel Adam domov, pýtala som sa ho kde bol tak dlho, s kým. Z nevinnej otázky sa stal policajný výsluch, kedy mi mohol povedať hocičo, neuspokojilo to môjho chrobáka v hlave. Vtedy bol už taký veľký, že som mu dala meno George. Z celej kauzy bol výsledok taký, že na mňa nakričal, že nemá chuť riešiť moje žiarlivostné scény, že mal toho dnes vyše hlavy a nemá za potreby riešiť aj takéto veci a blablabla. Dnes, keď som sa z toho vyspala premýšľam nad tým, načo to sakra bolo dobré? Vôbec celý výstup? Iba som celkom zbytočne zabila pohodu, ktorú sme doma mali. Teraz vyzerám ako stíhačka a bude trvať hodnú chvíľu, kým sa tej nálepky zbavím. Docela sa za seba hanbím a najradšej by som vrátila čas... A celé prečo? Lebo som niekomu niečo povedala? Alebo že ten niekto niečo povedal mne?
Tak či onak, zo včerajšieho dňa a dnešného premýšľania nad ním som dospela k dvom skutočnostiam: buď veríte, alebo nie. Nič medzi tým neexistuje. V opačnom prípade sa odsúdite na život v permanentnom nešťastí. Kto chce podviesť, podvedie a urobí to, aj keby ste mu na kolenách sedeli. Viem o čom hovorím, robila som to. A ďalšia vec: je lepšie držať jazyk za zubami. Lepšie je vypočuť si ju, prikývnuť, zanadávať, keď nadáva, ale to je všetko. Žiadne vlastné názory. Žiadne zaručené teórie. Nič! Lebo nakoniec ostanete tá, čo zle poradila, zle zhodnotila.... Ako to vidíte Vy? Tiež sa Vám stalo, že ste mali zle poradené alebo ste dokonca Vy zle poradili?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára