Pol 11tej večer a ja stále nespím. Adam i napriek tomu spokojne odfukuje na svojej strane postele. Sedím za jeho počítačom, otáčam sa na kresle (v pyžame, odlíčená, strapatá) a premýšľam. Snažím sa stráviť novú informáciu. Spýtam sa teda Vás.
Čo ste cítili, keď ste svojho bývalého uvideli v náručí druhej? Novej priateľky? Podľa mňa existujú dve možnosti: ak opustil on Vás, mohli ste schytať ďalšiu nasolenú ranu, do, už i tak, krvácajúceho srdca alebo, ak ste opustili Vy jeho, pravdepodobne ste začali premýšľať nad tým, či ste náhodou naozaj dobrý kus chlapa neponúkli dobrovoľne a neuvážene na trh s klobásami? Mne sa stala druhá možnosť, samozrejme. Opustila som a teraz neviem, či som urobila správnu vec. Keby Adam počul moje myšlienky, s najväčšou pravdepodobnosťou by mnou pozametal podlahu držiac ma za vlasy a ani by som mu to nevyčítala. Neide však o to, že by som Erika stále ľúbila. Podľa som iba priveľmi človekom. Podľa mňa úplne ľudské a prirodzené, že keď odhodíte hračku a zbadáte, že sa s ňou hrá niekto iný, zatúžite po nej opätovne. Hoďte kameňom ten, čo ste to nezažili.
Dnes som stretla cestou na kávu Erika so svojou novou priateľkou!!! Išla som si bezstarostne v teplom letnom vánku (píšem letnom, hoci by mala byť oficiálne stále iba jar) vo svojich obľúbených riflových kraťasoch a nedbalom bielom tričku, keď som oproti sebe zbadala známy pár očí. Prekvapením bolo nielenže ich opäť vidieť, ale i prijať fakt ďalšieho páru očí vedľa neho. Síce veľmi nerada a s veľkým sebazaprením musím uznať, že tá s tými očami vedľa neho vôbec nevyzerala zle. Priam naopak. Do tváre vyzerala veľmi milo a usmievala sa na každú stranu. Zrejme bola šťastná. Aj mi pri tom pohľade na ňu napadlo, že niekde, v inom časopriestore, by sme možno aj boli kamarátky. Teraz je to nemožné, lebo jej môj bývalý pchal jazyk až do hltana. Zrejme, aby mi demonštratívne dokázal ako sa zo svojich rán už vylízal. A aj som mu to uverila. Mala som Erika - Nemám Erika - Mohla som ho mať - Nechcela som - na koľko správna je táto rovnica? Hoci Adama milujem a pamätám na časy, kedy nebyť s ním hraničilo s fyzickou bolesťou, nedá mi nemyslieť na to, či som nechcela priveľa? Zaťato som si išla za svojím šťastím, nebrala do úvahy city druhých ľudí a mohlo by sa mi to vypomstiť. Možno chcieť všetko, je cestou nemať vôbec nič. Vy si čo myslíte??
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára