Sokyňa v láske, sokyňa v meste

A je to tam! Neuhádnete koho som stretla v meste. Alebo, viete čo? Beriem späť. Určite tušíte! Ak sa čo i len trošku orientujete v mojom živote..

Chystala som sa zájsť na zmrzlinu a dať si oddych popri učení sa na štátnice, ale chuť ma razom prešla. Čo je ešte horšie, prešla ma akákoľvek chuť...aj na učenie. A tak tu sedím po návrate z mesta a so skleneným výrazom čumím do poznámok. Každú vetu si prečítam desať krát a ani za nič si ju nezapamätám. Mikroprostedie sem, makroprostredie tam a ja stále neviem zopakovať ani len úbohú definíciu distribučného kanála.... Tak som sa rozhodla, že Vám to napíšem. Možno mi to pomôže opäť sa sústrediť na dôležitejšie veci. Zamestnáva ma otázka, či si skutočne nemohol nájsť nejakú z hornej-dolnej? Musel sa zapliesť s niekým, koho tu budem do konca života stretávať? To sa mám kvôli tomu odsťahovať?!

Doobeda som si opakovala naučené otázky, keď mi Adam napísal, že sa na mňa teší. Len tak z čista jasna SMS-ka, ktorá Vás v každom prípade poteší. On je v práci. Ja sa učím. Nie je v tom žiadna rovnováha. Keď ja poviem ako sa mi darilo v ŠKOLE a dostala zo skúšky Ačko, on povie, že bol v práci a nabehla mu na účet VÝPLATA. Šťastím je, že už končím so štúdiom a mala by som sa v priebehu leta zamestnať. Ak všetko dobre pôjde. Neviem však,  nakoľko môžem byť odvážna vo výhliadkach na budúce zamestnanie. S tým je v dnešnej dobe veľký problém. Ale čo Vám budem hovoriť? Určite tiež riešite podobné starosti, hoci som tomu nerada, ale nebudem sa tváriť, že nezamestnanosť na Slovensku neexistuje. 

No nič, k tejto téme sa vrátim až po oficiálnych promóciách, kedy mi oficiálne strčia do ruky diplom. Leda že by som si ho bezútešne mohla doma trieskať o hlavu, keby mi bol na dve veci. Poznám ženu, ktorej na ÚRADE PRÁCE odporučili, aby si zasielala dva životopisy. Jeden BEZ uvedeného vyššieho vzdelania a druhý S. Pritom by sa zdalo, že keď má ona problém nájsť si slušnú prácu (dlhoročná prax, skúsenosti, stáže, jazyky, titul, atď), tak taká "pracovná panna" ako som ja sa ťažko zamestná. No ale.....

Správa od neho ma vždy poteší. Niekedy mám pocit, že žijeme bezstarostný život a v tej chvíli ma zároveň pochytí nekonečná radosť, že sme KONEČNE spolu. S dobrou náladou som sa vybrala do mesta usúdiac, že si zaslúžim trochu pomaznať svoje chuťové poháriky. Zmrzlinár v meste otvoril pred dvomi týždňami, takže mi nič nebránilo ukradnúť si 30 minút zo starostlivo rozplánovaného časového harmonogramu. Išla som si teda oblečená,hmmmm, veľmi ležérne, keď som oproti zahliadla blížiacu sa známu tvár. Nie však tvár, ktorú by som hocikedy rada videla. Auč. Pohľad na ňu ma zabolel, akoby ste ma rovno obliali vriacou vodou. Nevedela som, čo robiť. Spanikárila som. Tep sa mi zrýchlil a, musím zahanbene priznať, že som premýšľala nad útekom. Čím bližšie mi však bola a ja som jej lepšie videla do tváre a tej divnej postavy, uvedomila som si, že nie JA som tu tá, čo by sa mala hanbiť. To ONA mi nehanebne chcela ukradnúť priateľa (alebo ako ho mám nazvať z tých čias). Vedela, že je Adam zadaný a predsa mu neváhala roztiahnuť nohy. Vrrrrr, verte, že som mala veľké problémy udržať sa a nevlepiť jej riadnu facku. Čo facku. Nevraziť jej svoju krásnu malú ručičku zovretú v pästi do jej pračudesnej tváre. Keď si ma všimla tiež, videla som, že ostala zaskočená  a netešila sa nášmu stretnutie o nič viac, než ja. Urazilo a dotklo sa ma však, s akým odporom na mňa zagánila. Akože ja som tu na odpor?!! Chcela som jej zakričať, aby sa pozrela do zrkadla a spytovala si svedomie skôr, než bude na niekoho takto arogantne zazerať. Kriste, ja som vážne nechápala, kam dal Adam oči!!!

Možno sa Vám teraz zdám krutá a možno si poviete, že hovorím ako čistá mrcha. Ak si toto myslíte, potom to má jediný dôvod. Vy ešte netušíte, prečo som voči nej taká zaujatá. Lebo tým, že sa s ním dovolila vyspať to nebude. Nie iba tým............

Každému čo mu patrí? Ozaj?

Musím najprv pripustiť, že keby som o tomto celom počula ako o veci, ktorá sa ma netýka, asi by som si povedala "tá baba si o to proste koledovala". Čo však poviem, keďže sa jedná o mňa? Asi poviem, že "tak mi treba". Nech sa tu akokoľvek sťažujem a "trpím", myslím, že to bolo dobré. Jednak som sa poučila a jednak nastala rovnováha vo vesmíre. Ak pripustím, že sa každému raz všetko vráti, tak: ja som podviedla a bola som podvedená. Z toho logicky vyplýva, že ak sa budem už správať slušne a príkladne, nič zlé by sa mi už nemalo stať. A viete čo ešte? Ak to naozaj muselo prísť, tak radšej teraz ako neskôr. Lebo neskôr by bolo všetko omnoho horšie......

Tak.... Ako sa celá táto kauza vôbec začala? Kedy? Prečo? Poviem Vám o nej tak, ako ju poznám ja:

Veci sa nevyriešili ani počas, ani po skúškovom. Adam vedel, Erik nie. Adama trápilo, že nie sme spolu. Erika trápilo, že aj napriek tomu, že sme, skutočne sme neboli. Spávala som s ním čoraz menej. Vyhovárala som sa na kadečo. Bol z toho nervózny a nepríjemný a ja som tíško dúfala, že ho raz trpezlivosť prejde a zabuchne mi dvere pred nosom. Taký bol plán. Nechať sa nechať od neho, aby som nenechala ja jeho. Tým by som nebola ja tá zlá a mohla si kľudne nájsť niekoho "lepšieho". Ok, keď to sem takto píšem, mám zo svojej zlomyseľnosti zlý pocit. Ale.... Dohoda bola, že tu sa nemusím na nič hrať, no nie?

S Erikom som teda nespávala a s Adamom sa čoraz menej stretávala. Začal mať výčitky svedomia alebo čo, pretože ma odmietal vidieť, kým som bola oficiálne Erikova priateľka. Mňa však išlo poraziť, lebo som sa nedokázala rozísť a Adam mi tak strašne chýbal. Boli sme ako na húsenkovej dráhe. Keď ma Adam vytáčal, bola som s Erikom "za dobre". Boli sme ako jedna veľká zaláskovaná dvojica - čo opäť zotieralo všetky moje snahy o rozchod. Keď bolo s Adamom všetko v poriadku, trestala som Erika, lebo ma stále neopustil. (práve mi napadlo, či Vám radšej nebudem klamať, lebo pravda vyznieva strašne :-( )

Každopádne som sa jeho správaním a odmietaním stretávať donútila jedno popoludnie urobiť vážny krok: išla som Erikovi proste povedať, že ho už neľúbim ako kedysi a že by bolo lepšie, keby sme to ďalej nenaťahovali.

Išla som radšej za ním ja, aby som mohla zutekať. Zdalo sa mi to rozumnejšie, než by on mal chodiť za mnou. Horko ťažko som mu vysvetlila, že ho mám veľmi rada a že pre mňa znamená príliš veľa, aby som mu klamala (ach jaj, vyznieva to hrozne), že ho proste natoľko neľúbim a že by som potrebovala čas si usporiadať myšlienky. (čo nebola až taká veľká lož, ale nebolo to taktiež príkladom čírej pravdy). Erik plakal a plakala som aj ja. Či veríte, či nie, ja som ho mala a stále mám rada."Mať rada" však nie je dostatočný cit.

Keď som od neho odišla s tým, že budeme v kontakte a nech hlavu nevešia, som volala Adamovi, že som to dokázala. Jeho reakcia bola: "Dobre, ale teraz by sme sa nemali chvíľu vídať". Čomu som vôbec nerozumela. Vtedy. Teraz mi došlo, že to všetko bolo kvôli tej krave, ktorej už tiež stihol kadečo nasľubovať. Ja celá nešťastná a zaskočená som opäť dovolila Erikovi, aby za mnou chodil. Čisto v kamarátskej rovine (nemali sme spolu nič), ale to ľudia nevedeli. Vnímali iba to, že za mnou chodí a nič sa nedeje. Rozdiel však bol citeľný, ale verejnosť mala iný názor. Adam sa na mňa hneval. Obviňoval ma, že som to neukončila, pričom som sa bila do pŕs, že s ním už nič nemám. Čím bol však na mňa odmeranejší, tým viac som si liečila srdce u Erika. (hoďte do mňa kameňom, pokojne, nevravela som, že so mnou musíte súhlasiť).

Na svoju obranu musím podotknúť, že som bola zmätená. Nevedela som si vysvetliť, prečo ZRAZU všetko takto sabotuje. Keď som sa ale dostala až sem, nevzdávala som to. Stretávali sme sa, keď som nástojila na tom. Nerozumela som mu, ale o to viac som sa snažila zistiť, aký má problém. Až mi raz v aute povedal, že sa zaplietol s Katou!!!! V pamäti som najskôr lovila, ktorú Katu má namysli. Keď mi ale došlo ktorú, s odporom som na neho pozrela. Zrazu sa mi sprotivil a zrazu sa mi nezdal, taký čarovný.

"Prečo si mi to jednoducho nepovedal?" nekričala som. Nemala som dôvod. Lebo ON už pre mňa nebol dôvodom.

"Chcel som zakaždým, keď sme sa stretli, ale vždy keď som ťa zbadal som si uvedomil, že teba ľúbim a s tebou chcem byť. Lenže ona ma ľúbi a nechcel som jej ublížiť."

"Aha, ale mne si bol ochotný!" neverila som svojej ušiam. Ako sa to mohlo takto dokur...? Chcel ma chytiť za ruku, ale odtiahla som sa. "Už ťa nechcem vidieť. Nechceš jej ublížiť? OK!! Nemusíš. Ja ťa nechcem. Si mi odporný." a chcela som vystúpiť z auta. Neplakala som, nekričala. Vzhľadom na okolnosti som sa zachovala veľmi chladnokrvne.

"Prepáč mi prosím. Bol som nešťastný. Ona bola taká priateľská. Mohol som s ňou tráviť čas a nemusel som sa schovávať. Vedela o nás všetko. Hovorila..." V tom som oči vypúlila a skočila mu do reči: "Čo prosím?!!!!!!!!!" veta, ktorú načal ma prinútila zotrvať. "Tak ty si jej povedal O NÁS, ale MNE si sa neunúval povedať, že preťahuješ inú ***?!!!!" Už som vážne kričala. Nutne som mu chcela niečo spraviť!

"Nepreťahoval. Spali sme spolu iba raz." povedal ticho.

"Jaaaaj pardon, tak to ma má upokojiť?!!! Nechala som kvôli tebe Erika. Myslela som, že už bude všetko dobré. Počkáme chvíľu a ukážeme sa spolu ľuďom. A načo?? Prečo si mi to dovolil? Mohol si mi povedať, že chceš byť s niekým iným vtedy! Nehnevala by som sa na toľko, ako teraz." Neveriacky som krútila hlavou a on iba pozeral do sedadla. Nebol mi schopný pozrieť do očí a ja som zrazu netušila, prečo som ho tak ľúbila. Skutočne by som sa bola menej hnevala, keby mi bol z čista-jasna povedal, že stretol niekoho s kým môže byť a chce. Nie, keď ja spálim mosty a nakoniec k ničomu?!

"Nepovedal som ti to, lebo som si myslel, že sa s Erikom nerozídeš. Myslel som, že keď sa prestaneme stretávať, zabudneš na mňa, ja na teba a nejako to prehrmí. Keď si mi ale volala, že si to spravila, nevedel som ako ďalej. Katka ma ľúbila, ja ju nie, ale tiež som jej povedal pár vecí.. Sľúbil som jej, že budeme spolu. A tak som zrazu nevedel čo spraviť." Och, ako mi každým jeho slovom prichádzalo zle od žalúdka. Vraj "Katka". Pič.. tak akurát.

"Dobre, pozri sa. Chápem. Nechaj tak. Choď za ňou. Nech chuderka netrpí. Na mňa zabudni. Už ťa i tak nechcem." S týmito slovami som vystúpila z auta a vzhľadom na podmienky som bola celkom v pohode. Mne stačilo vedomie s akou šeredou to chce ostať miesto mňa a bolo to mojím zadosťučinením. (Nechcem vyznievať takto. Nechcem, aby ste si mysleli, že som nejaká arogantná, dosebazahľadená ryšavka. Ale mi nechcite nahovoriť, že ste nikdy takto nehodnotili svoju sokyňu, lebo to Vám neuverím).

Ani sa neobzrela....

Stavať vlastné šťastie na nešťastí druhého - nefunguje to!

Ahojte všetci, tak aký ste mali víkend? My sme ho s Adamom prežili v celku obyčajne. Boli sme v kine, sedeli sme vedľa seba a držali za ruky.... Neviete si predstaviť, aký je to pocit mať ho pri sebe a nemať strach či nepociťovať stres. Jedli sme pukance, zapíjali ich kolou.... Vidíte, nič zvláštne a pre nás predsa také nezvyčajné. 

Na druhej strane, je mi stále divné ukazovať sa ľuďom na očiach, keď všetci všetko vedia. Alebo si aspoň myslia, že vedia. Ale veď ľuďom nie je treba pravda, stačí im pikantná zápletka. Priam vidíte pohľady ľudí, ako sa Vám buď smejú a prajú to najhoršie, alebo si pošuškávajú "to je tá, čo ho podviedla s tým".

Verím, že postupom času sa to stane pre nich takou normálnou vecou, že si nás už nikto nebude všímať. Veď ako sa hovorí, tri dni trvá senzácia.... 

Hmmmm, musím uznať, že som v šoku. Priebeh posledných mesiacov mal taký rýchly spád, až sa doteraz nestačím čudovať, a zdá sa mi, akoby sa to nestalo mne, akoby som to sledovala iba z vonka. A čuduj sa svetu, to sa vážne stalo MNE. Hlavou mi občas behá myšlienka, že som sa dostala do cieľa, prestrihla som cieľovú stužku a zrazu... neviem, čo bude ďalej. Môj život bol v poslednom čase spleťou adrenalínu (príjemného či nie) a "akčnosti". Teraz žijem usadlí život s Adamom. Chodíme do kina, na večere, na hrádzu ruka v ruke. Je to príjemné, len stále nad nami visí tá skutočnosť "spal s inou". Postupom času som sa primela nemyslieť na to, nehovoriť o tom, nechcieť vedieť podrobnosti a dôvody.... Ale je to tam a cítime to obaja. Je len otázkou času, kedy sa zle vyspím, kedy ma niečím nahnevá a ja mu to všetko šplechnem do očí. Potrebujem však odpovede. Potrebujem vedieť, že to nič neznamenalo, potrebujem vedieť, že ona bola iba nejaká rohožka, do ktorej si utrel nohy..... Potrebujem :-(

Sex už nebýva takým problémom, nakoniec ma vždy premôže túžba po ňom. Je to trápne, ale dokáže ma vzrušiť jediný dotyk jeho ruky. A to stačí, aby sa mi dotkol líca. A potom sa cítim slabá a zraniteľná a nezmôžem proti nemu nič. Jasné, napadajú mi hororové scenáre ako objíma ju, ale kamoška mi kedysi povedala "trápi sa ten, kto sa CHCE trápiť." Nepokladala som to za možné, veď kto by sa dobrovoľne niečím zožieral. A..... dospelo som ku sklučujúcej pravde analyzovaním svojich stavov radosti a smútku. Nech to vyznie akokoľvek nelogicky a sebadeštruktívne, spomienky a predstavy na nich ma dostávali do takej depresívnej nálady, až som sa cítila dobre. 

Tuším som sa trestala. Nechcela som byť dokonale šťastná, keď som spôsobila toľko bolesti Erikovi. Veď mi ktosi raz povedal "nedá sa stavať šťastie, na nešťastí druhého." A presne o to som sa snažila. Tak veľmi som bojovala o svoje šťastie, ktoré predstavoval Adam, až som neváhala vystaviť bolesti iného. A to nebolo ani pekné, ani fér a určite nie niečo, za čo by som si zaslúžila byť šťastná. Neviem Vám vysvetliť, prečo mi robilo "dobre", keď som myslela na tú pindu a na neho. 

Viete, čo je na všetkom najhoršie? Musím na tú beštiu (pardon za výraz) pozerať hádam každý deň. Keď idem po meste, vidím ju. A ona mňa tiež. Pracuje totiž v potravinách a tak sa stretnutiu nikdy nevyhnem. Hlavne, ak máme jediné potraviny v meste a ja zrazu nemôžem prestať jesť, len kvôli nej. Mohla by som. Ale to by načalo ďalšiu spleť otázok. Keď ju vidím, pochytia ma dva pocity. SMEJEM sa, že za takú by ma vedel vymeniť a PLAČEM, lebo i napriek tomu mu dokázala hlavu poblázniť. 

A teraz som si uvedomila, že Vy zatiaľ nepoznáte detajly. Tak by som Vám ich mala aspoň priblížiť...

Monogamia - legenda?

Mám na Vás otázku: keď zabudneme (nateraz) na moje milostné problémy, chcela by som sa Vás, milí moji čitatelia spýtať, či je vážne nemysliteľné, aby boli ľudia voči sebe verní? Napísala som "ľudia", pretože na základe svojich posledných skúseností, nemôžem neschopnosť monogamie zvalovať výlučne na mužov. Napríklad za ten čas čo som ja "sedela na dvoch stoličkách" moje kamarátky (celá kopa) robili to isté. Ovšem, ony iba vo forme "nezáväzného potešenia". To znamená, že Katka, ktorá mala milujúceho priateľa sa nechala pretiahnuť na jednom večierku naším spolužiakom. Iba tak.... Bez citov... Len pre letmé potešenie. Ďalšia, Kristína, riešila s kamarátom svojho dllllhoročného (rozumej 6 rokov) priateľa, s ktorým sa nakoniec NEvyspala. Nešlo však o to, že NECHCELA, ale o to, že NEBOLO kde.

Tak sa Vás pýtam, či je skutočne nadpozemské a neprirodzené od niekoho očakávať, aby si dotyčný vymieňal telesné tekutiny iba s Vami? Vidíte, Adam ma podviedol tiež a čo mu bude brániť urobiť to nabudúce? Ok, musíme brať do úvahy okolnosti, ktoré ho k tomu viedli. Neostáva mi iné, len sa ustráchane spoliehať na to, že keď už sme spolu oficiálne a všetci vedia, že Adam a Miriam spolu chodia, tak to už nespraví.....

Avšak..... Som ja iná? Tiež som podvádzala a ešte ako dlho. Pyšná na to nie som, ale každopádne som zistila, že toho SCHOPNÁ som!!! Vidím to na príklade svojich rodičov vlastne. Žila som v dome, kde sa podvádzalo a tak je pre mňa, asi, takéto jednanie omnoho prirodzenejšie, než iné. 

Ďalšia kamarátka, Silvia, žila v rodine, kde sa rodičia navzájom milovali a rešpektovali a tak jej nikdy ani len nenapadlo, že by jej mal byť manžel neverný. Asi má na celý náš život dopad život našich rodičov a na ich zase ich vlastných rodičov atď. Ak som sa však za ten život pod jednou strechou s nimi naučila takému bezcharakternému správaniu, tak vážne ďakujem pekne..... 

Minule, keď som si brázdila diaľnicu smerom domov išlo súbežne so mnou biele BMW s celkom pekným vodičom :-) predbiehali sme sa navzájom a usmievali jeden na druhého, až som sa spamätala, dupla na plyn a už ma nebolo (niežeby som pred takým autom dokázala ubziknúť, no kľúčovým bol moment prekvapenia). Celú cestu domov som si hlavu trieskala do volantu, či nebolo tých problémov už dosť na celý život. Začala som uvažovať, či som schopná zotrvať pri tom, čo som už vlastne získala. Neubránim sa výčitkam, či ma nefascinovalo iba to, čo mať nemôžem? Nechápte ma zle, Adama ľúbim aj keď sa stali spomínané veci, len či nie som z tých ľudí, ktorí potrebujú pre svoj život dávku adrenalínu?
PS: Nezabudnite mi zanechať svoje postrehy, názory a LIKE, ak sa Vám páčil tento príspevok :-) vopred Vám ďakujem.

Stačí len chcieť....

Pamätáte ešte ako som písala o našom prvom milovaní? Po tom mi skončil semester a ja som bola oficiálne zakliesnená doma. Medzi Erikom, knihami na skúšky a Adamom. Doteraz mi je zvláštne ako som ich mohla všetky spraviť na prvýkrát, keď som žila v jednom nekonečnom strese. Pamätám si aj, ako som sa zo skúšky (prosím pekne) PONÁHĽALA(viem, ako ma oobťažovalo, že tam musím sedieť a vypĺňať otázky) na vlak len, aby som stihla spoj na určené miesto. Krútim tu teraz nad sebou hlavou ako som mohla všetko postaviť až za moju nekonečnú túžbu byť s Adamom. 

Keď som totiž bola cez skúškové doma a učila sa, boli sme spolu málo. Dôvodov, aby som sa vykrádala z domu bolo čoraz menej a času, čo som musela tráviť s Erikom bolo čoraz viac. Nemôžem sa sťažovať. I napriek všetkému mi s ním bolo dobre. Zabávali sme sa. Smiali. Šteklili.... Ale správali sme sa skôr iba ako dobrí kamaráti. Musím to teraz priznať i sama pred sebou, že jediné čo mi na ňom chýba je kamarát, ktorého som v ňom mala. Mohla som mu povedať o všetkom a nikdy ma nesúdil. Vždy podržal. Chýba mi. Nie však tak, ako by si mohol niekto myslieť. Keď už som oficiálne bez neho, nemala by som na neho myslieť a už vôbec by som nemala ľutovať, čo sa stalo. Mala by som sa tešiť z toho, že to už vyšlo. Viem však, že Erik stále trpí. Viem aj to, že sa každý deň opíja a plače kamarátom. Srdce mi ide puknúť z toho, ale zakaždým si poviem "si príliš mladá, aby si sa upísala niekomu, koho neľúbiš". A presne na toto musím myslieť. Som mladá na to, aby som sa obetovala pre dobro ostatných. Mladá na to, aby som sa vzdala svojho šťastia. Len.... Možno by viac pomáhalo, keby to šťastie, o ktoré som stála ma aj sprevádzalo. Možno by sa to tak dalo ľahšie zvládať.

Nuž, ale späť k tomu obdobiu. S Adamom som sa v tom čase hádala veľa. Bol unavený a nervózny. Aj mi písal SMS-ky, na ktoré som mu nemala ako odpovedať, lebo Erik bol stále pri mne. Písal: "V tvojej izbe sa svieti. Určite je tam s tebou. Nezvládam pomyslenie na neho vedľa teba."

Telom mi prebehli zimomriavky vtedy a ešte aj teraz, keď na to spomínam. Myslím, že je to dokonalý dôkaz toho, že by som mu konečne mala odpustiť jeden chybný krok..... Ale to neide tak ľahko :-(

Boli sme spolu, keď som sa s kamoškami dohodla na babskej jazde. Erik s tým, samozrejme, nesúhlasil, ale dostala som sa do bodu, kedy mi to bolo (pravdu povediac) jedno a keď som bola ochotná urobiť čokoľvek, len aby som ho videla.

Pamätám si ako som sa dohodla s babami, že zájdeme do mesta na nejaký drink a že Erik sa teda tiež, chtiac-nechtiac, stretne s kamošmi.  Obliekla som sa veľmi, hmmmm ako to napísať, vyzývavo? Neviem definovať. Dala som si iba obtiahnuté rifle bledej farby, biele tielko s výstrihom, aby mi veľmi jasne demonštrovali veľkosť poprsia a nejakú retiazku do krku. Adam totiž vedel presne kam ideme a boli sme dohodnutí, že sa nejakým spôsobom stretneme - že ukáže večer.

Zašli sme päť báb do menej podradného baru, sadli si, objednali drinky a fajčili. Teda ja nie, ja som tvrdohlavá nefajčiarka. Vedľa nášho stola sedeli chalani, ktorých sme poznali a tak sem sa spolu všetci bavili a smiali. Mala som dobrú náladu. Jednak som bola vonku oslobodená od Erika a mala som tajné stretko. Viete si predstaviť ten príjemný adrenalín? A k tomu všetkému som sa veľmi dobre cítila vo svojej koži. Až kým neprišiel aj on. Adam. Keď prišiel a sadol si k chalanom, s ktorými sme sa bavili, srdce mi skoro zastalo. Zdá sa mi, že to bola vôbec prvá situácia, kedy sme sa museli tváriť nenápadne, aby sme sa neprezradili. Viem, že som netušila koľko sa s ním rozprávať a koľko na neho pozerať, aby ani "príliš veľa" ani "príliš málo" nebolo nápadné. Sú to tie príjemnejšie spomienky. Úsmevné :-)

Spomínam ako som išla na wc a tam som dostala správu: "Si neskutočná. Vybozkával by som ti tie prsia, keby na ne nečumeli aj iní!" Musela som sa červenať, lebo mi ostalo horúco. Odpísala som: "Pozerať môžu. Ale iba ty máš na ne nárok:-)", obratom odpísal: "Och, vymysli si niečo, prečo nepôjdeš s nimi domov!"

Potom som sa vrátila k stolu, ale Adam tam už nebol. Nevedela som kam odišiel, ale už som sa tak dobre nebavila. Pozerala som iba na hodinky, kedy sa už zodvihneme k odchodu, ale baby sa stále k ničomu nemali. Tak som si vymyslela, že mi kamoška volala a má nejaký problém, že za ňou budem musieť zájsť. Všetci boli síce "nešťastní", že idem preč, ale príliš neriešili. V stave v akom boli by si nevšimli ani, že ma tam Adam oprel o stôl.... hehe....

Keď som višla z baru volala som mu, že som už vonku a že zájdem za roh a tam nech ma vyzdvihne. Rýchlo som nasadla do auta. Síce som tŕpla či ma niekto nezbadal, ale dôležitejšie boli pre mňa iné veci.

„Ozaj, prečo si mi zaplatil drinky?“

„Ja? Ja som nič nezaplatil. Odišiel som skôr a ešte ste si objednávali“ Vysvetľoval.

„Hmmm, zvláštne. Keď som chcela platiť, čašník vravel, že niekto zaplatil za mňa. Myslela som, že ty.“

„Kriste?!“ uštipol ma do stehna. „Budem na teba musieť dať väčší pozor, aby mi ťa nik neukradol.“

„Som len tvoja.“ usmiala som sa na neho.

„Ešte nie si. Delím sa o teba s Erikom.“ Zaparkoval auto na tmavom opustenom parkovisku a pozrel na mňa nešťastnými očami. :-(

„Vieš si vôbec predstaviť aké je s ním piť tesne po tom, čo tebe napíšem? Alebo zavolám? Aké to je správať sa k nemu priateľsky, keď by som ho najradšej dobil!? Nechcem ho nenávidieť, ale ma zožiera, že má na teba právo väčšie než ja.“

„A ty vieš aké to je klamať, podvádzať, zavádzať?“

„No nemusíš to robiť!“ zvýšil hlas, „zdá sa mi, že tebe vyhovuje mať nás oboch. Aké pohodlné a praktické!“ Kričal na mňa čo ma prekvapilo, pretože nikdy predtým to neurobil.

„Toto nemusím počúvať!“ povedala som a vystúpila z auta. Nasledoval ma.

„Nastúp si!“ kričal po mne a zdrapil za ruku, aby ma zastavil.

„NIE!! Nebudeš mi hovoriť, čo mám robiť!“ oponovala som mu a vytrhla si ruku z jeho pevného zovretia.

„Prestaň sa správať ako malá a nastúp!“

„Takže ako malá, hej? Tak prečo ma chceš, keď som ja pre teba ešte také nedozreté decko? Si už zabudol, že som sa ti neprosila, aby si sa do mňa zaľúbil!?“ kričali sme po sebe na plné hrdlá. Zúrila som a dupala nohami. Adam chodil hore dole.

„Prestaň! Dobre vieš, že som to tak nemyslel.“ Schytil ma a začal mnou triasť. „Ty nevidíš,“ pokračoval, „ako nedokážem zniesť, že nie si moja? Nevidíš, ako ma to bolí? Keď vidím jeho auto pred tvojim domom, keď vidím ako sa v tvojej izbe svieti a ja rozmýšľam, čo robíte! Ubližuješ mi!“ pozeral mi do očí. Videla som v nich všetku bolesť. A bolo mi to naozaj ľúto :-(

„Toto nie je fér!“ oponovala som mu a triasla hlavou akoby som si chcela usporiadať myšlienky.

„Áno, nie je. Pretože ja som urobil všetko preto, aby sme boli spolu, snažil sa pracovať na našom vzťahu a ty čo robíš preto, aby sa to ďalej vyvíjalo?!“ vyčítal mi. Bola som urazená, naštvaná, ale vedela som, že má pravdu. Nebola som schopná povedať zbohom Erikovi, hoci som tak veľmi túžila byť iba s ním. Asi to bolo odo mňa sebecké, že som chcela mať oboch naraz. Bolo to príjemnejšie, než jedného z nich stratiť alebo jednému ublížiť. Musela som uznať, že ešte stále neviem čo chce. Milovala som Adama, to áno, ale nevedela som, či dám prednosť tejto láske, alebo ostanem pri starej a pokúsim sa nájsť stratené v Erikovi...

„Prečo mi to robíš?“ neubránila som sa slzám. Celá som sa v jeho náručí scvrkla a bola ešte útlejšia ako obyčajne.

„A ty mi prečo chceš ubližovať? Prečo chceš, aby som s tebou bol, kým si s ním? Ako sa mám ja cítiť cez víkendy, keď on od teba odíde a napíšeš mne, aby sme boli spolu? Ja som iba druhý. Musím vždy počkať, kým vybavíš jeho a potom som na rade ja.“ Vyčítal mi. Nezmohla som sa na slová, iba som plakala a triasla sa. Bolelo ma, čo mi hovoril, hoci som vedela, že má pravdu. Nedokázala som mu nijako oponovať.

„Bože, malá,“ zúfal Adam a zmiernil tón, „Milujem ťa. Čo to nevidíš? Nechcem sa o teba deliť! No bojím sa ľúbiť ťa, lebo mám strach, že nakoniec nebudeš moja a ja sa z toho zbláznim!“

„Milujem ťa!“ povedala som roztraseným hlasom.

„Milujem ťa maličká.“ Šepkal mi do ucha. Pobozkala som ho. Najskôr nežne, s najväčšou láskou akej som schopná. Pery mal horúce. Pritiahol si ma bližšie. Bozkával ma všade. Na krku. Na lícach. Na viečkach. Zovrel mi zadok vo svojich veľkých rukách a prešiel mi jednou medzi stehnami a zodvihol nohu. Oprel ma o auto. Pritláčal oň a neustále bozkával. Bola som hrozne vzrušená, musím sa priznať,  chcela som ho. 

„Ach, privádzaš ma do šialenstva. Cítim sa ako zamilovaný pubertiak. Nesmieš mať nado mnou takú moc!“ preplietol mi vlasy vo svojej dlani a nežne potiahol dozadu. Chytila som mu horúcu ruku a nasmerovala ju tam, kde som chcela, aby sa ma dotýkal. Zaviedla som ho k svojim prsiam pod tričkom, pritískala na seba, potom dole až do nohavíc medzi stehná. Zapriadla.

„A takto ti mám odolať? Bosorka!“

„Nie. Rob si so mnou čo chceš. Chcem ťa.“ Šepkala som mu potichu do ucha.

„Musíme už ale ísť.“ Smutne som dodala.

„Viem.“

„Daj mi prosím ťa čas. Vyriešim to.“ Sľúbila som.

„Nechcem na teba tlačiť, mrzí ma, že som vybuchol... Snáď raz pochopíš ako veľmi mi na tebe záleží.“ Hladkal ma po vlasoch a tuho objal...

Keď Vás v cieli počkala NEvytúžená cena

Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí radi čítate a navštevujete môj blog. Viem, že bolo nevychované Vám zdeliť takú novinku, akú som Vám priznala naposledy a potom sa tu toľko dní neukázať. Ako ste mi písali, ste zvedaví čo sa deje ďalej....

Nuž... Ako to povedať... Splietam sa medzi dvomi citmi: láskou a nenávisťou. Tuším kedysi nejaká stanica dávala telenovelu s rovnakým názvom. Ale vážne... Niekedy ma pochytí veeeeeľká láska k Adamovi a mám pocit, že sa mi nič krajšie nemohlo stať ako to, že ho mám. A potom ma pochytí zloba. Bila by som ho. Chcela by som mu ublížiť. Aspoň tak, ako on ublížil mne. Pozriem niekedy na neho a vidím.. ju... Tú, s ktorou ľahol.... Ach bože, ako ťažko sa to vôbec vypúšťa z úst. Keď si predstavím jeho ruky ako sa dotýkali jej tela.... Presne tak ako toho môjho :-( 

Viem, viem, ak to bolí, prečo si to prepomínam. Lenže je to tak čerstvé, že to vážne nedokážem ovládať. Som na neho zlá ako pes. Vrčím, takmer hryziem. Je nešťastný a ja tiež. Mali sme byť šťastní. Konečne spolu a konečne šťastní. Ale nie... Vždy som si predstavovala, aké to bude, keď sa naša situácia zrazu vyrieši. Po pravde, som tomu nedávala veľkú nádej, ale dospeli sme po tom dlllllhom čase k rozuzleniu a zrazu som nešťastnejšia než kým sme sa trápili v spleti vzťahov a citov.... Ničí ma, že najkrajšie obdobie, ktoré sme mali a máme zažívať je najzložitejším. Možno je to dobré na jednej strane. Možno nás to zocelí. Alebo práve naopak. Neraz som mala na jazyku slová o rozchode. Aby sme to proste nechali tak, lebo vec, ktorú spracovávam spracovávam už príliš dlho a na úkor nás oboch. Potom si do toho jazyka zahryznem a vyčkávam. 

Takto ale nie je sme spokojní. Ledva som sa s ním od toho večera, keď mi prezradil čo sa stalo, spala. Tak veľmi chcem, tak veľmi po ňom túžim. Ale akonáhle k tomu má dôjsť, som nervózna a plačem. Ovšem,...... Je tu dilema, či sa môžem hnevať na neho, keď som všetok ten čas ešte aj ja spávala s Erikom. Či sa môžem na neho hnevať, keď sme právoplatne neboli spolu? Samozrejme, premýšľam aj nadtýmto. Nebráni mi to však, ani keď racionálne uznám, že nemám priveľký dôvod, aby som sa necítila tak potupne. Verila som mu. Chcela byť s ním natoľko, že som si pohnevala ľudí z celého svojho okolia a za čo? Pre koho? Všetci na mňa v meste odsudzujúco zazerajú. Všetci vedia o všetkom. Veď viete aké je ťažké niečo v takom malom meste zatajiť. A hlavne nie takúto vec. Keď je každý morálne na Erikovej strane a ja som obyčajná šľapka, čo dala inému..... Toto všetko by som bola zniesla.. Nebyť toho, že nie sme s Adamom takí šťastní ako sme si predstavovali. Snáď to prekonáme...

Tiež sa Vám už stalo, že Vás niekto natoľko sklamal? Že ste potom ťažko nachádzali dôveru? Dá sa to prekonať? Ak viete viac než ja, počúvam. Zatiaľ sa budem utešovať spomienkami na časy, keď to bolo lepšie.

A je to vonku, už viete prečo

Dobré ráno všetkým. Ako ste sa vyspali?? Ja zase, na počudovanie, dobre. Možno to bude počasím. Aj u Vás už svieti tretí deň slnko? Teda u nás tak striedavo, ale koľko málo stačí po tých mesiacoch tmy, že? :-)

Včera som už neprišla. Večer som mala stretko - ako som sa Vám priznala ešte ráno. Inak, premýšľam, či je bezpečné Vám to tu všetko do bodky hovoriť, čo keď to všetko kvôli tomu praskne?! Ale verím, že všetci čo navštevujete môj blog to robíte preto, lebo Vás: buď zaujíma ako to skončí (lebo mňa veľmi) ALEBO sa Vám proste sem-tam dobre prečíta niečo, čo sa Vás netýka ALEBO práveže riešite rovnakú dilemu ako ja. V poslednom čase som si všimla, že s rovnakým problémom nebojujem sama. Je nás viac. A ako som si všimla, tak väčšina žien zmýšľa rovnako ako ja. Neviem či ma má tešiť, že v tom nie som sama alebo byť smutná z toho, že sa to deje viacerým? Nuž.... Každopádne sa teším z každého komentáru od Vás :-) pomáha mi a povzbudzuje.

Ale k veci. Včera som sa vytratila z domu. V tme ma už čakal Adam. Ja viem, chcela som hrať urazenú, ubolenú, ale keď som ho mala pri sebe, na všetko zlé som zabudla. Jediné za čo sa na seba hnevám je to, že som tak SLEPO zamilovaná. A to som sa dušovala pred nejakým časom, že ženy nie sú NAIVKY!!! Ale čo by neboli. Ja som :-( Je to frustrujúce zistenie, hlavne, keď som si kedysi myslela o sebe, že si nepotrpím na romantiku, na veľké prejavovanie citov,.. A vidíte. Je tu jeden človek, ktorý mnou vie tak zamávať, že si nepoznám vlastné meno!

"Chýbala si mi." mi povedal, keď ma objímal. Zápasila som sama so sebou, aby som mu nevlepila bozk na pery.

"Čo ja s tým mám?" pravda bola, že som mala ruka založené na prsiach a bola som pevne rozhodnutá hrať chladnú skalu.

"Neviem čo mám spraviť, aby si mi odpustila."

"To je jednoduché. Nemal si robiť nič a teraz by som sa správala inak...."

"Takže ty si mohla rok a pol chodiť pri mne s druhým a spávať s ním a ja nie?" No dobre, je to vonku..... Už to viete. PODVIEDOL MA..... :-( Keď ja vlastne ani neviem, či sa to dá tak nazvať. Môže niekto niekoho podviesť, keď s ním ani poriadne nie je? Cítim sa však rovnako, akoby som bola za neho vydatá 20rokov. Viete, čo je najhoršie? Viem, že si za to môžem sama. Viem, že som si to zaslúžila. A viem, že nemám právo mu niečo vyčítať. Ok, to je racio a teraz sú na rade city: nenávidím ho zato, nenávidím to, ako sa mohol dotýkať jej, a pritom mne hovoriť o láske, NENÁVIDÍM..!!! Ale kam si s tou straaaašnou nenávisťou zájdem? Nikam! Je to stále nejaký cit.... Keby mi bol už ukradnutý, bolo by to lepšie.

"Vieš, kde je rozdiel?! Vedel si do čoho ideš. Vedel si o všetkom, čo sa deje so mnou a s Erikom. Dovolil si mi, aby som sa s ním rozišla a sľuboval si, že budeme spolu a pritom si už riešil inú?!!!! Zobral si ju tam, kde si bol SO MNOU pred týždňom?!!! Prečo si jednoducho nepovedal, že ma už nechceš? Ešte predtým než som si tým celým rozchodom narobila peklo zo života?!" nedala som sa. Budem Vám musieť vysvetliť celú kauzu "podvodu", aby ste vedeli, prečo mám o niečo väčšie právo na hnev, než on.

"Ľúbim ťa Miriam a budem ti to opakovať dokola! Bol som zúfalý. Nikam sme sa nepohli. Nebola si moja. Bola si jeho. Všetci Vás tak vnímali. Chcel som ľúbiť teba, ale nemohol som, tak som bol s takou, s ktorou som byť mohol..."

"Jaaaaj, chudáčik! Tak si za ňou choď! Nedržím ťa! Ale s takou? Prosím?!! Si mi na smiech!" No dobre, horu ruku tá, čo ste sa v týchto vetách našli. Typická žena. Zhovadí inú len, aby dokázala ako je nad ňou... Ach, že ja som sa ako znížila za všetok ten čas.. Nespoznávam sa.

Tými slovami som sa ho dotkla. Jasný príklad ješitného chlapa. On si myslí akú dieru do sveta urobil a Vy mu jednoducho poviete, že je to iba hlavička na ihle... :-) Chcela som mu ublížiť (opäť sa nespoznávam), chcela som, aby sa cítil rovnako zle ako ja, ak nie horšie. Nechcite vedieť aký pohľad na mňa hodil. Streleného bambiho.

Keď sme na seba smutne obaja hľadeli, srdce mi zmäklo. Toto sme neboli my. Nie tí, čo sa raz náhodou stretli na hrádzi. Nie tí, čo boli schopní urobiť čokoľvek, aby spolu mohli byť.... Napokon som k nemu vystrela ruku a pohladila po líci. Však ja ho i napriek všetkému ľúbim! A chcete vedieť pravdu? Nedám ho!! Nedám JEJ ho!.................

Srdcu nerozkážeš

Dobré ráno prajem všetkým, aký je dnes pekný deň, nemyslíte? Síce je stále zamračene, akoby nás tým už chceli vážne trestať, ale zdá sa mi, že som sa po dlhom čase opäť dobre vyspala. Neviem čím to bude, lebo sa mi nič pozitívne včera neudialo. A možno to bolo nákupom v obchodnom centre :-) Bože, že tie ženy sú už aké úplatné, že? :-)))) A čo.... Aspoň som si spravila trocha radosti. Dnes idem domov. Zatiaľ to nikto nevie.

Adam mi nedávno volal, či by som bola ochotná sa s ním stretnúť. Tak som mu povedala, že idem dnes domov a že sa môžme. Tak to urobíme rovnako ako už milionkrát predtým. Počkáme do polnoci, on sa prikradne k nášmu domu a ja sa vytratím von. Ok, v meste, kde Vás všetci poznajú sa to zdá byť veľmi primitívny nápad, ale vychádzalo nám to doposiaľ vždy.

Možno Vám napadá, že na neho v poslednom čase iba nadávam, tak prečo som celá žhavá ho vidieť... Správne, dobrá otázka. Relevantná. Len neviem či chcete počuť skutočnú odpoveď? Pretože bolesť z toho, že nie je so mnou je väčšia, než z toho, čo mi spravil..... Je to komplikované, aby ste ma chápali. Už ste zažili stav, kedy Vám ubližovalo byť s daným človek, aj s ním nebyť? Keď je pri mne a dotkne sa ma, predstavím si presne to najhoršie.... Striasa ma. Potom, keď som bez neho, chýba mi. Neviem rozkázať srdcu "a teraz ho už neľúb"......

Aby ste chápali,...musíte poznať...

Aby toto celé nevyznelo ako erotický blog preskočím tú pasáž, keď ma v noci zobudil a užívali si jeden druhého... :-P
Prežili sme krásne tri noci spolu. Iba my dvaja. Bez stresu. Bez schovávania. Celý čas sme boli v tej jednej izbe a dokonale mi to stačilo. Mala som tam všetko, čo som k životu potrebovala - jeho a posteľ :-)
Sem tam som tŕpla, keď mi Erik zavolal, aby sa spýtal čo robím (po pravde, aby vedel s kým som, kde som, čo robím, a prečo nie som iba na priváte zatvorená). Adamovi vtedy vždy rapídne klesla nálada. Vo mne sa zase miešali pocity viny s radosťou. A tak to išlo dokola.
Viete, že som si nikdy nebola myslela, že dokážem byť neverná?? A ešte s takou ľahkosťou... Myslela som, že to robia iba šlapky alebo naozaj bezcharakterné ženy. Neobhajujem svoje konanie, skutky, lebo som sa mohla rozhodnúť inak. Nehovorím, že zrazu je to všetko v poriadku, keď som to robila aj ja. V tom čase som si však skutočne myslela, že riešim situáciu najlepšie ako sa dá. Odstupom času si dokola kladiem otázku, prečo som všetko riešila s takou horúcou hlavou. Prečo som jednoducho nemohla povedať Erikovi "prepáč, už ťa neľúbim, nechcem ti viac ubližovať, skončime to". Miesto toho som v ňom udržiavala falošný dojem lásky a šťastia. Možno som bola mladá (teraz som staršia a múdrejšia iba o vyše ročné skúsenoti). Žiaľ, nasadla som na vlak, z ktorého sa nedalo len tak zoskočiť. Verte, že som každý deň hľadala tú najvhodnejšiu možnosť ako sa vymaniť z týchto nekonečných klamstiev a bolesti. Keď som bola s Adamom, ubližovala som nám obom, keď som bola s Erikom trpeli sme všetci traja.
Tiež si myslíte, že sa raz človeku všetko raz vráti? A to zlé dvojnásobne? Postupne tomu uveríte. Čo sa stalo mne, bolo dosť zlé.... Nemyslím však, že slová "dosť" a "zlé" dokonale vystihujú to, čo sa odohralo potom.... Keby ste tak mohli nazrieť do môjho vnútra.... Zistili by ste, ako veľmi som obanovala všetko, čo som spravila :-(
Sypem si tu popol na hlavu a možno máte dojem, že nepotrebujete čítať takú horkú depresiu aká ma momentálne sprevádza posledné dni. Mne však neostáva iné, iba sa z nej vypísať a dúfať, že raz pominie.
Pred rokom a pol, keď som tajne chodila za Adamom na hrádzu som si nebola povedala, že sa mi stane TO! Asi som bola naivná a hlúpa. A možno niekto vyšší videl moje skutočné ja - egocentrické, bezcharakterné, ktoré potrebuje dostať príučku. Vraj sa všetko deje z nejakej príčiny a všetko by sme mali prijímať s láskou, ale ako mám prijať TOTO?!
Pomaly sa dostávame k rozuzleniu toho, okolo čoho tu stále chodím a nikdy sa nevyjadrím. Obávam sa však, že ak to vypustím z úst alebo napíšem, bude to pravda. Bojím sa jej a nenávidím ju. Aby ste však chápali moju bolesť, musíte vedieť všetko.............

Nič krajšie sa mi dovtedy nestalo.....

Čo sa stalo po tom? Začala som klamať viac. Nie len Erikovi. Aj Adamovi. Začala som si schovávať mobil, vymýšľala historky kam chodím,... Pohybovala som sa na tenkom ľade, ale tých pár hodín s Adamom mi za to stálo. Horšie to bolo, keď som čas musela tráviť s Erikom. Prepadali ma výčitky svedomia a v snahe im zabrániť alebo ich zmierniť, som bola k nemu milá akoby sa nebolo nič dialo. Preto sa moja snaha, poskytnúť mu nejaké dôvody k rozchodu, smerovala k nule. Bolo to ako na húsenkovej dráhe. Raz som bola na neho zlá, lebo som túžila byť s Adamom a kvôli nemu som nemohla. Alebo som bola milá ako med, lebo som sa cítila zo svojho konania zle. Adamovi som klamala ohľadom našich pokrokov s Erikom. S Adamom som sa totiž vídala iba v aute na pár hodín do týždňa. Erik u mňa v noci spával. Snáď ani nemusím hovoriť čo som s ním sem-tam musela robiť.....
Vydýchla som si keď som bola v autobuse či vo vlaku na ceste na privát. Tam som bola sama. Bez jedného či druhého. Tam mi však obaja volali a písali. Stávalo sa, že som mala obsadené, keď mi druhý z nich volal v rovnakej minúte. Na začiatku posledného týždňa zimného semestra mi volal do školy Adam. Zbožňovala som počuť jeho hlas a ako mi hovorí, že ma ľúbi.
"Rozmýšľal som....." nezačal práve najlepšie, uznávam. Napäto som čakala nad čím. "Teraz budeš doma dva mesiace a celý ten čas ťa bude mať pri sebe on. Neidem ti teraz niečo vyčítať. Chcel som sa len opýtať, či by som mohol za tebou zajtra prísť." Nechápala som o čo mu ide, či mi chce šetrne do očí povedať, že to už nezvláda..?
"Načo?!" bola moja hysterická otázka.
"Aby sme mohli byť spolu dlhšie než len dve hodiny v aute. Aj inde než len tam."
"A kde budeme?" Dobre, dobre, uznávam, že som reagovala ako vyplašený škrečok.
"Mohol by som zajednať hotel.."
"Hotel?! Načo?!!!!" chytala ma panika.
"No na čo.. Chcem byť s tebou. Chcel by som pri tebe večer zaspať a ráno sa zabudiť." Pravda bola, že som s ním tiež chcela stráviť trochu času aj na pohodlnejšom mieste a ešte viac, chcela som s ním byť dlhšie a ak by sa dalo, stále!
"Dobre, prídi. Zajtra končím o tretej. Dovtedy prídeš?"
"Budem tam."
Paráda. A dostala som sa tam, kam som chcela a zároveň mi to naháňalo hrôzu. Pamätáte ako som písala, že ma každý jeho dotyk privádza do šialenstva? Tak to sa vôbec nezmenilo. Čoraz väčším problémom bolo len ostať v objatí jeho auta. Chcela som sa s ním milovať, ale to by už bol definitívny podvod z mojej strany voči Erikovi. Akoby to, že som bola zaľúbená do iného nestačilo....
Ďalší deň som ani nešla na prednášky. Bola som taká vyklepaná, že som si dokola holila nohy a tam dole (veď viete) a premýšľala čo urobím, keď k tomu dôjde. Lebo odolať by som nebola schopná....
Vyzdvihol ma na byte a išli sme k hotelu. Názov Vám neprezradím :-) Ale bol krásny. V podstate, bolo by mi jedno aj keby sme boli v kravíne, len aby som v ňom mohla byť s ním.

Na recepcii to bola veľmi trápna situácia. Ja viem, im bolo jedno na čo sme tam prišli. Ja som sa však cítila ako Pretty woman na záťahu. Keď sme zatvorili dvere na izbe, rýchlo sme sa začali vyzliekať. Bozkával ma nástojčivo. Ten pocit čo som cítila pri ňom sa nedal porovnať so žiadnym iným. Túžila som po ňom odkedy ma prvýkrát pobozkal a vedela som, že toto je jediná šanca byť jeho. Keď som stála pred ním nahá, opäť sa na mňa zadíval ako na cukrovinku. Na líca mi určite vystupovala červeň od hanby, cítila som sa príliš zraniteľná.

„Prosím, nepozeraj tak na mňa.“ 

„Taká si čarovná, keď sa hanbíš,“ usmial sa, „si to najkrajšie, čo som kedy v živote videl a si moja. Milujem ťa, maličká. Milujem...“

Zobral mi tvár do veľkých dlaní a začal bozkávať na lícach, viečkach, perách . Prechádzal od krku až k mojim prsiam. Nevedela som si ani len predstaviť, čo budem cítiť neskôr, keď už toto bol vrchol všetkého, čo som dovtedy zažila. Sadol si na posteľ a ja som nahá stála pred ním. Všetkému čo robil venoval veľa citu. Dokonca aj oči privrel, aby ho nič nerušilo pri nasávaní vône môjho tela. Dotkla som sa jeho zarastenej tváre a usmiala sa na neho. Začala som ho hladkať po vlasoch a lícach, chcela som, aby sa na mňa pozeral. Cítila som zrazu veľkú silu, keď som videla akú moc mám nad ním. Ako ho opantáva každý milimeter môjho tela, vôňa, biela pokožka... (Cítili ste sa tiež už niekedy podobne? Keď ste užasnuto zistili aké ste mocné, keď ste nahé?) Aaach, keď na to spomínam.... Možno sa čudujete ako si môžem každý detajl toho dňa pamätať, ale verte, že pre mňa sú to tie najkrajšie zážitky. Pomaly si ma položil na posteľ. Ležiac na mne ma bozkával ešte náruživejšie. Cítila som ako sa ku mne snaží dostať, ako sa nedočkavo do mňa tlačí. V tom som sa spamätala a urobila jedinú správnu vec tohto dňa.

„Prestaň.“ Zavzdychala som. Ok, ok, jedna vec bola, čo som povedala a druhá, čo som chcela.

„Chcem ťa Miriam. Dovoľ mi to.“ Prosebne mi šupol do ucha.

Zrazu som ho ucítila v lone a počula ako slastne vzdychol. Usmial sa na mňa. Pozeral mi do očí a nehýbal sa.

„Ľúbim ťa.“ Povedal.

„Tak mi to dokáž.“ Provokačne som vyplazila jazyk. Už nebolo kam ujsť, už to bolo jedno.

Pokrútil pobavene hlavou a pobozkal ma. Nechcela som, aby prestal. Nechcela som, aby to skončilo, aby ma pustil. Tisla som sa k nemu, hýbala bokmi, objala ho nohami okolo drieku a užívala si. Spomínam si jasne, keď som zacítila len ako ma niečo teplé naplnilo a stekalo po stehnách. Pobozkal ma a stískajúc zaspal. Ešte chvíľu som tomu nemohla uveriť. Tomu, aké to bolo nádherné a že mi to vôbec neprišlo nesprávne. Ba naopak. Bola to správna vec. S touto myšlienkou som zaspala aj ja.

Ďalší deň a ja stále necítim úľavu.... :-(

Ďalší deň. Ďalší deň od toho, ako som sa dozvedela tú bolestivú pravdu. Ďalší deň a mňa to stále rovnako bolí.... Ďalší deň a cítim sa mizerne.. Niekto raz vypustil z úst nepravdu, že čas všetko zahojí. Nuž, ale kedy? Spracovávam skutočnosť už niekoľko týždňov a stále necítim, že by to prestalo. Jedinou mojou možnosťou je ničiť sa spomienkami na to, aké to všetko bolo. Kedysi. Keď, paradoxne, to bolo najzložitejšie, bolo to zároveň i najkrajšie obdobie. Teraz mám v mysli mnoho otázok, snažím sa analyzovať, čo mi kedy Adam povedal a asi kde nastala tá chyba....... Čo všetko bola lož? Prečo ma tak nenávidí, že mi to spravil? Ďalší deň a ja sa trestám spomínaním na to, aké to bolo..........................

Po smske a incidente v bare som Adama nevidela dlho. Na sms som mu neodpovedala. Na telefonáty nereagovala. Nevedela som, čo povedať. Mal pravdu. Čo odomňa môže čakať? som si kládla otázku dokola. Som pre neho príliž mladá. Nemám mu čo dať. Aj keby som sa mu ozvala, čo by som povedala? Nezmením skutočnosť. Stále budem iba vysokoškoláčka, stále budem mať veľa vecí pred sebou a nebudem mu môcť ponúknuť to, na čo postupne bude mať aj tak právo..... Pamätám si tie dni, keď som na neho spomínala, myslela na ten bozk v aute. Vlastne na jediný intímny okamih, čo som s ním zažila a i tak nabitý toľkými emóciami. Žila som ako bez duše. Erik si to všimol, ale kým som bola stále s ním, nevymýšľala a mali sexu koľko chcel, nestaral sa.... Aspoň nie o dôvod môjho stavu. Predpokladal, pravdepodobne, že je to kvôli rodičom. Tí ma veru vedeli zarmútiť často. Dostala som sa však do životnej situácie, kedy mi bolo jedno či sa hádajú a koľko..... Záležalo mi iba na tom, aby som svojmu srdcu pomohla. Dlho som nevydržala bez Adama. Musím priznať, nech je to akokoľvek trápne. Zlom nastal vtedy, keď som ho videla raz na ulici. Verte, že netuším kde, kedy, ani kam som mala namierené alebo odkial som išla. Poznáte ten pocit, keď sa všetko okolo Vás zatemní a Vy vidíte jediný bod, na ktorý sa viete a chcete sústrediť? Keď som na tom chodníku bez pohybu stála, všimol si aj on mňa. Niečo nakladal do auta.... Zastal. Pozerali sme sa na seba ako (teraz mi to príde) hlupáci. Usmiala som sa. Nevedela som čo robiť, ale radosť z toho, že ho vidím ma celú premohla a išla som za ním. Nech do mňa hodí niekto kameň, ak sa mu niečo podobné nestalo....
"Ahoj" vysúkala som zo seba. (Opäť mám pocit, že to nebolo kto vie ako "cool")
"Konečne."
"Čo?"
"Konečne ťa vidím. Nevedel som čo robiť. Chodil som na hrádzu a ty nikde. Nevedel som, kde inde ťa vlastne hľadať.... Písal som ti. Chcel som aspoň vedieť.... Možno ste s Erikom šťastní, neviem. Potrebujem to ale vedieť."
"Ak šťastím myslíš šťastie jedného z nás, tak potom áno sme."  po chvíli sa na mňa usmial tiež. "Pozri, ak chceš vedieť viac, prídi dnes na hrádzu o niečo skôr. Budem tam." a znovu som ho tam nechala stáť ako zakaždým. Asi to bol môj osud. Náš. Nechať ho stáť. Odísť. Kto vie... Teraz mi to však už dáva zmysel.
Nepýtajte sa ma aký bol deň v týždni. Viem len, o koľko iná som musela byť, keď sa ma mama spýtala, či je už všetko v poriadku. Ona si všimla, že sa so mnou niečo deje. Videla to vtedy, keď som na hrádzu chodila a zbadala zmenu aj, keď som prestala.
Nepýtajte sa ma ani ako som na hrádzu mohla zájsť. Určite som si vymyslela skvelú výhovorku pred Erikom a bola som tam. Nedočkavo čakala, keď ma v tom chytil za ruku. Tou svojou príjemne horúcou. Ten rok bola zima neskutočná. Bez snehu, ale zato mráz sa Vám zarezával snáď do každého póru na tele. 
"Vieš čo? Aj ty si dobrá. Povieš "o niečo skôr" a ja netuším kedy to v praxi je." začal s pobaveným úškrnom na tvári. Objal ma. Bola som pripravená na hocičo, ale nie na takéto spontánne jednanie. Myslela som, že sa bude na mňa hnevať, kričať po mne a nie sa správať akoby sme spolu chodili roky....
"Detajlista." ušprknula som sa. Zneistela som iba, keď sa ku mne nakláňal. Bol tak blízko a mne sa tá celá situácia zdala... ako z filmu.... Pozrel na mňa akoby sa ma pýtal či môže. Tak som ho chytila a pritiahla si ho k sebe. Myslela som a aj teraz si myslím, že nič lepšie som spraviť nemohla :-) Cítili ste sa už tak.. neviem.. neopísateľne pri jednom obyčajnom bozku? Vždy som si myslela, že je to len obyčajné "jazýčkovanie". A ono to je paráda. Aspoň s ním. Cítila som sa pri ňom taká malá (asi je to preto, že nie som väčšia od zápalkovej škatule) a v bezpečí. Nuž, a keďže sa nemám začo a predkým hanbiť, tak môžem priznať, že ma každý jeho bozk a dotyk tej povestnej horúcej ruky vzrušoval do nepríčetnosti. Pamätáte na tú zimu čo sa Vám zarezáva do tela? V tom momente som bola ochotná sa vyzliecť do naha :))
"Dobre, dobre, počkaj." odtiahol sa odomňa. Nechápavo som na neho pozerala. Myslím, že som musela byť červená ako repa od hanby, keď som si uvedomila ako som sa správala :) "Toto mi nemôžeš robiť. Takže ostaň tam, ja budem tu. Pre dobro nás oboch. A najskôr preberme čo s nami, čo s vami...." Ja viem, ja viem. Dochádzalo mi, že má pravdu. Že sa musíme porozprávať. Ale v tej chvíli som si pripadala ako nadržaný pubertiak, čo chce dostať bezbranné dievča do postele :-) Že rozprávať... Pche.... Ja som chcela iné veci robiť..... Jaaaaaaaaaj....
"Neviem čo s nami. neviem čo urobím s Erikom. Neviem ako túto situáciu vyriešime, ale určite ju nebudem schopná vyriešiť hneď. Ani neviem ako. Nemôžem mu ublížiť. Nechcem."
"To nechcem ani ja. Je to môj kamarát. Ale čím dlhšie bude s tebou, tým viac ho budem nenávidieť."
"Neprišla som sem preto, aby som ti povedala, že sa dnes s ním rozchádzam a zajtra sa budem za ruky vodiť s tebou."
"To som nepovedal."
"Dobre, tak mi daj čas a nejako to vyriešim. Už teraz musí cítiť, že sa niečo deje. Dám mu iba pár dôvodov na rozchod..."
"Myslíš, že to pomôže? Po tom, čo som videl ako sa správal v bare a ako majetnícky ťa tam držal, si myslím, že ťa má viac na parádu ako z lásky." nadvihol veľavýznamne obočie.
"Možno. No dobre. Tak si predstav, že sa s ním rozídem. Po nejakom čase ma začnú vídať s tebou... Myslíš, že ostanete stále kamaráti?"
"Kamarátov mám dosť. Ženu nemám žiadnu."
Nebudem klamať. Prekvapila ma odpoveď. V tomto sme mali naozaj rozdielne pohľady na veci. Niekoľkokrát predtým mi totiž napadlo, čo by sa stalo, keby som sa s ním vážne rozišla. Určite by som prišla o veľkú časť kamarátov a to som dopustiť nechcela. Potom ma trápilo, čo si budú v tomto malom meste ľudia hovoriť. Už si zvykli, že nás vidia spolu, že sme spolu.... A v tom najpodstatnejšom rade: NECHCELA som mu ublížiť...
Za ten čas som sa naučila, že človeka neurobíme šťastným, ak sme my sami nešťastní. Uvedomovala som si to každý deň od toho dňa na hrádzi. Keď som sa snažila s Erikom vychádzať a hrať sa na veľkú lásku. Nešlo to. Bola som nešťastná a trpel aj on. Len vtedy som vyhodnotila úplne zle celú situáciu..... Mala som to skoncovať hneď. Lebo pravda je taká, že som ubližovala viac, než som si pripúšťala.........

"Aj tak ťa neviem neľúbiť"

.... a dotkol sa ma svojimi horúcimi perami, nechcela som, aby to niekedy skončilo. Zdalo sa mi akoby sa zastavil čas a existovali sme iba my dvaja. Niekde v hlave mi však blikala poznámka, že to nie je sen a že ak rýchlo neodídem, bude po všetkom. Nech to vyznie akokoľvek nelogicky, odísť bolo rozumnejšie, ak som v tom chcela pokračovať.

"Musím už ísť." namietala som a snažila sa od neho odtrhnúť.

"Kam?" šepkal so stále zatvorenými očami.

"Musím ísť, mám niečo. Musím inak..."

"Tak povedz, že máš rande a že to vybavíš inokedy"

"To nemôžem......." otvorila som dvere na aute a snažila sa zutekať. Chytil ma ale za ruku a nepustil.

"Aspoň mi povedz svoje číslo."

Ako náhle ma pustil, začala som utekať. Podkýňala som sa, ale verte, že mi v tej chvíli bolo jedno ako trápne to vyzerá. Nemala som dosť času nato, aby som sa obliekla a čakala Erika. Bála som sa, že na neho narazím niekde na polceste. Keď som dorazila domov, našťastie som mala doma iba mamu. Tá si samozrejme moje správanie za posledné týždne všimla, ale nekomentovala ho. Vedela, že je zbytočné sa ma niečo pýtať. Väčšinou poviem čo chcem, až keď to skutočne ja chcem.

Ledva som sa obliekla a snažila sa vydýchnuť, už bol Erik u nás. Mal nejaké výhrady voči môjho outfitu, ale nemala som v úmysle to s ním riešiť. Ťahala som ho za ruku von a už sme boli na ceste do baru. Náš obľúbený bol na druhom konci mesta. Toto mesto si ale nepredstavujte ako Bratislavu či Košice....

V bare bolo plno ľudí, hlasná hudba a cigaretový dym. Napínalo ma, čo Vám budem klamať. Zamierili sme k stolu našich kamarátov. V ten večer tam bolo hrozne veľa ľudí. Erik ma začal zoznamovať s tými, čo som ešte nepoznala. Predstavil mi Slava, s ktorým chodil na strednú. A Adama, ktorý von veľmi nechodieva, preto som ho dovtedy nepoznala. Adam stál pri automate a bol až podozrivo známo, pre mňa, oblečený. Keď sa otočil, verte, že by ste sa mi krvi nedorezali. Bol to ten istý Adam, s ktorým som dnes sedela v aute. Rozdiel bol však v tom, že teraz som bola s Erikom... 

"Toto je Adam. Myslím, že ste sa ešte nevideli. Nebolo kedy.“ Pritiahol ma k nemu. Myslím, že som na chvíľu prestala i dýchať, on na tom samozrejme nebol lepšie. „Toto je Miriam, moja priateľka.“ Erik medzi nami stál, kým sme sa na seba bez slova pozerali. Jeden prekvapenejší než druhý, to Vám snáď nemusím ani opisovať. „No tak, čo vám je? Akoby ste videli ducha.“ Vtipkoval Erik.

Precitla som a vystrela k nemu ruku v domnení, že to bude lepšie.

„Prepáčte, hneď som tu. Idem zatiaľ kúpiť niečo na pitie.“ Povedal nám a nechal nás samých.

„Tak Miriam,“ podával mi ruku, „pekné meno.“

„Ďakujem, ani Adam nie je najhoršie.“ Usmiala som sa na neho, hoci som sa bála, čo bude nasledovať.

„Tak máš priateľa, Miriam.“ Začal. „Prečo si mi to nepovedala? Nebol by som ťa nikam volal! A ešte k tomu Erika!“ precedil cez zuby, keď ho začali ovládať emócie. Cítil sa oklamaný.Čomu som rozmela. To mi však nebránilo v tom, čo som cítila. Nekonečnú krivdu. Ale nie preto, že som niektorému z nich klamala. Ale preto, že mi na to prišli.... Opäť Vám prízvukujem, že sa ma pýtať na charakter nemá zmysel. Bola som odhodlaná urobiť všetko, len aby som mohla byť s ním.

„Nechcela som, aby si ma nikam nevolal. Chcela som byť s tebou.“ Povedala som mu úprimne hľadiac do zeme.

„Zabudni! Bola to hlúposť!“ povedal mi pričom sa snažil nekričať. Pozrela som mu do nahnevanej tváre, z ktorej som okrem zloby nevyčítala nič iné.

„Prosím....“ začala som už so slzami v očiach, no musela som sa zastaviť, lebo mi Erik doniesol červené víno a udrel ma po zadku. Nadskočila som. Adam zase vyzeral akoby mu niekto zlomil nos. Ledva dýchal a zatínal päste. Videla som to.

„Tak, už ste sa spoznali? Adam, kde máš priateľku ty?“ spýtal sa ho, pričom ma majetnícky držal okolo pása.

„Nemám, oklamala ma, tak som ju pustil k vode.“ Hovoril mu, no pozeral iba do mojich očí. Chápala som význam každého slova. Bolo mi mizerne. Chcela som odtial okamžite odísť. 

„To hej, také sú najhoršie.“ Súhlasne prikývol Erik. Bolo čoraz horšie a mala som pocit, že sa povraciam.

„Dal by si mi na ňu pozor? Musím sa ísť s niekým zvítať.“ Spýtal sa ho Erik a dal mi pusu. Vyplašene som na neho pozrela. Bol to snáď ten najhorší nápad aký kedy Erikovi napadol. „Čo je? Nebudem dlho. Zdá sa mi, že sa ťa bojí.“ Srandoval. Adam sa odvrátil. Sadol si na stoličku a na jeden hlt vypil svoj drink. Sadla som si vedľa neho, no zjavne nemal záujem ma počúvať.

„Viem, že sa hneváš teraz na mňa a posledné čo chceš je vypočuť ma, ale ja som to takto nechcela...“ pozerala som na neho a pomaly naťahovala ruku, že sa ho dotknem. Skočil mi však do reči tresnúc pohárom o stôl.

„A ako si to teda chcela?! Chcela si ma ešte pár týždňov vodiť za nos? Volala by si ma na tú poondiatu hrádzu a čo?? Nakoniec by si mi bola povedala, že niekoho máš, že ťa to mrzí a že sa musíme prestať stretávať? Tak to môžeme zabaliť hneď teraz a ušetríme si zbytočné trápenie!“ kričal na mňa. Nikto si nás našťastie v tom hluku nevšímal a už vôbec nepočul. Chytila som ho za ruku.

„Toto nehovor. Nechcela som, aby to skončilo.“

„A ako to malo dopadnúť teda? Čo si chcela?!“

„Ja.... Neviem.“ Smutne som si vzdychla a pustila ho. Netušila som čo by som s touto situáciou ďalej robila. Chodila by som tam za ním, na pár minút, kedy by som sa dokázala vykradnúť z domu. A ďalej čo?  Chcela som mu povedať niečo, čím by som ho prinútila zmeniť názor alebo aspoň postoj, ale ostala som ticho. Zaslúžila som si jeho hnev. Uvedomovala som si nesprávnosť svojho konanie, ale nevedela som ako inak....

„Aha, tak ty nevieš. Čo som vlastne čakal od 20 ročnej pipky?!!“ zúrivo na mňa zagánil. Rezignovanie som  prikývla.

„Máš pravdu. Nepotrebuješ také decko ako som ja. Takto je to lepšie. Zbohom.“ So slzami na krajíčku som vstala rýchlo od stola, podišla k Erikovi a požiadala ho, aby sme spolu odišli. Toto ale Adam nechcel. Ako mi neskôr povedal, chcel sa na mňa hnevať, chcel ma trestať, ale stále ma chcel stretávať. Nedala som mu však na výber. On dúfal, že ma tými rečami prinúti k činom, a ja som mu to celé skazila.

       Pamätám si tu cestu z baru. Plakala som, snažila som sa zakryť slzy, nevedela by som ešte aj Erikovi vysvetľovať svoje stavy. Zaľahli sme doma do postele a snažila som sa zaspať. Mobil som mala na tichom v taške, aby sa mi v ňom Erik náhodou nehrabal a preto som si nevšimla, že mi ešte v ten večer napísal: 'Aj tak ťa neviem neľúbiť.'