Pamätáte ešte ako ma žiadal, aby som prišla na hrádzu aj ďalší týždeň? Veru som aj prišla... Erikovi som ani nemusela veľmi klamať. Sľúbil totiž kamarátovi, že mu pomôže so sťahovaním nábytku z bytu do domu. Vychádzalo všetko v môj prospech. Mohla som sa hrať na urazenú, že dáva prednosť kamošom.... :) Viem, že to nebolo odomňa pekné, ale čo človek neurobí pre niečo zakázané?
Keď som podvečer ostala sama (rodiča boli preč a Erik iniciatívne pomáhal kamarátovi v núdzi) som sa pekne obliekla, starostlivo vybrala veľmi tesné rifle, aby opisovali môj guľatý zadok a išla som na hrádzu ako párkrát predtým s Amy. V tom vzrušení a nedočkavosti som si, žiaľ, nezobrala žiadnu baterku, ani len zápalku, aby mi aspoň naznačovala kade idem.... Preto som sa pekne potkla a skončila na kolenách.
„AAAA, do riti! Šľak to traf! Načo
som sem chodila!!!“ kliala som hlasno na seba a búšila päsťami do zeme po tom,
čo som sa ocitla na štyroch na studenej zemi. Padla som do niečoho mokrého, ale
našťastie nie smradľavého. V tom som započula
hlasný smiech, ktorý vychádzal spoza stromu.
„Kto je!!?“ spýtala som sa naštvane v snahe zakryť svoju hanbu.
„No kto asi? S kým každým tu
máš stretnutie?“ pobavene sa ma spýtal, keď mi chcel pomôcť
vstať. Asi ma sledoval odkedy som prišla. Paráda, takže videl aj môj noblesný pád.
Podával mi ruku, no radšej som sa postavila sama
a hrdinsky.
„Zabudla som si doma hodiny, tak
neviem presne o koľkej si na rade.“ Odvrkla som. Nechápala som, prečo sa dostanem do tej zlej nálady zakaždým, keď ho stretnem.
„No neviem, pravdepodobne som
prvý keďže som tu už hodnú chvíľu a okrem mňa ťa tu nikto nečaká.“ Založil si ruky na prsiach a s výsmechom v očiach sledoval ako sa staviam na nohy.
„Ale nemusíš byť posledný!“
„Ok, však ja s tebou na
ďalšieho počkám nech tu nie si sama. Predsa len to tu nie je bezpečné pre malé
dievčatko.“ Stále sa dobre zabával na tom aká som bola
špinavá a nahnevaná a ako som mu hrozila ukazovákom a hromžila.
„Snáď mi len nechceš povedať, že
by si ma práve TY dokázal ochrániť!“ Amy sa už na vodidle metala, preto som ju
pustila. Hneď sa rozbehla za Zeusom. Ten si ľahol, oňuchal jej nový kabát a začali
sa zohrievať na tráve navzájom. Vyzeralo to, že si rozumejú viac než ich
majitelia.
„Aký si mala týždeň?“ spýtal sa
ma neutrálne zrejme, aby sme mohli začať viesť normálnu konverzáciu. Všade bolo počuť iba prúdenie vody v rieke
a dvoch psov ako sa hrajú. Sem tam aj moje štiplavé poznámky na jeho adresu. Spätne si vážne nedokážem vysvetliť, prečo som bola taká protivná....
„Donedávna dobrý.“ Odvrátila som sa
mu chrbtom a pozerala okolo seba akoby som niečo hľadala.
„Tak môžem ísť domov, aby si ho
nemala ešte horší....?“ spýtavo na mňa hľadel a dúfal, že ho zastavím.
„Ako chceš, ja som prišla
vyvenčiť Amy, tak tu ešte ostanem.“ Ani za nič som mu nechcela spraviť tú radosť, aby som ho nebodaj ešte na kolenách prosila, aby so mnou ostal.
„Neuznáš, že si ma chcela vidieť,
že?“
„Nie! Nechcela!“
„Tak prečo si tu?“
„Nebodaj ti to tu patrí?“ spýtala
som sa ho. Áno, áno, dobre si pamätáte, on sa ma to spýtal pred týždňom. Zasmial sa a podišiel ku mne bližšie. Zneistela som, preto som o krok ustúpila.
"Tak ako bolo v Bratislave. Už je to dávno čo som tam chodil ja." Spýtal sa ma. Dala som sa do kroku, lebo bolo nanajvýš nepríjemné aké mi bolo príjemné, keď bol pri mne tak blízko. Nasledoval ma.
"Koľko máš vlastne rokov?" spýtala som sa zvedavo, lebo to bola šanca ako konečne zistiť niečo bližšie.
"30 som mal, a čo ty?" Nedalo sa veru prehliadnuť ako so zatajeným dychom čakal na moju odpoveď.
"Ja som mala 23" Aj som čakala, že sa po tom otočí a odpochoduje, ale nestalo sa.
Vlastne sme sa napočudovanie dobre porozprávali. O všetkom. O jeho práci. O mojej škole. Nepadlo však ani slovo o mene, bydlisku,... V skutku... Musela som uznať, že je naozaj múdry a úspešný. Nevedela som uveriť tomu, že je sám. Vŕtalo mi hlavou, že v tom proste musí byť nejaký háčik.... Musí mať nejakú chybu, kvôli ktorej nemá ženu. Alebo aspoň priateľku...
"Máš priateľa?" Spýtal sa ma zrazu, keď som rozmýšľala nadtým istým. Až ma vydesilo, či nebodaj nevie čítať myšlienky :-)
"Hmmmm, nie. Ale už budem musieť ísť..." Ok, ani sa ma nepýtajte, prečo som Erika zaprela.
"Prídeš v sobotu?" Kričal za mnou, keď som zase utekala od neho.
"Skúsim...." a už ma nebolo :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára