Mysleli ste už niekedy pri milovaní na niekoho iného?? Ja hej... Presne v ten večer, keď som sa vrátila z hrádze a srdce mi divo búšilo. Každú chvíľu som na neho myslela a rozpamätávala sa na jeho tvár. Najradšej by som ten večer strávila v posteli so zasneným pubertálnym pohľadom do prázdna, no nedalo sa. Erik sa skoro vrátil. Asi som to s tým durdením prehnala, lebo sa za mnou ponáhľal....
Ten večer sa chcel milovať. Nemohla som mu povedať, že ma bolí hlava. Hneď by zistil, že sa niečo deje. A tak pre vlastné dobro, bolo jednoduchšie sa poddať. Keď si spätne spomínam na ten večer, striasa ma. Nie odporom. Skôr pre moje klamanie a zavádzanie. Čo som si myslela? Komu tým pomôžem? Alebo koho tým neraním? V konečnom dôsledku sme boli ranení všetci....
V sobotu ráno som sa zobudila znechutená zo seba. Ležal vedľa mňa Erik, bezstarostný, oddýchnutý... Ľúbil ma a niesol na rukách. A ja som takto zrádzala jeho dôveru.... Hoci sa na hrádzi nič nestalo, človek by mohol povedať, že sme sa tam náhodou stretli a pokecali nezávezne. No pre mňa znamenal každý kontakt s tým čudákom nevysvetliteľne veľa. Priťahoval ma tak, ako Erik doteraz nikdy. Ba čo viac, zaprela som ho a vedela som, že by som to urobila znova....
Keď sa ráno tiež zobudil, naraňajkovali sme sa. Dohodli sme sa, že večer zájdeme do baru za kamarátmi, lebo sme s nimi dlho neboli. (Akoby sme aj boli, keď ma najradšej schovával medzi štyrmi stenami?!) Tešila som sa. Všetko opäť raz vychádzalo, akoby bol aj osud mojím spojencom. Mohla som sa"vyplížiť" a ísť na hrádzu, lebo Erik musel dokončiť to, čo nestihol u kamaráta včera. Mala som tak možnosť zájsť na hrádzu za DENNÉHO svetla a nemusela som riskovať ďalší potupný pád na rypák.
V ten deň bola vonku hrozná zima. Cítila som ako mi zima obopína telo. Amy som preto nechala doma, nechcela som ju ťahať do takého mrazu. Keď som sa ocitla na hrádzi bez psa, uvedomila som si, že sa už nebudem môcť vyhovoriť na venčenie. Jedine že by som venčila samú seba. Nebola som tam dlho sama. Keď som sa rozhliadala po hrádzi a čakala odkial sa zase vynorí, chytila ma niečia teplá ruka za tú moju, studenú.
"Poď so mnou." Zašepkal mi do ucha a ja som ho ako v tranze nasledovala. Páčila sa mi teplota jeho tela. Nemala som síl oponovať, ani sa hrať na netýkavku. Otvoril mi dvere na jeho veľkom čiernom aute a nasadla som. Ak sa Vám nezdá ako oddane som ho nasledovala, tak verte, že spomienky na ten okamih mám, akoby som ich videla mimo svojho tela. Zrazu bolo pre mňa veľmi prirodzené, ba čo viac, potrebné byť s ním a nechať ho, aby sa ma dotýkal. Užasnuto som hľadale na svoju ruku v jeho a ten nevysvetliteľný pocit správnosti toho okamihu.
Zrazu sa ku mne naklonil a pobozkal ma. Keď na to spomínam, neviem sa ubrániť úsmevu. Stále cítim každý jeho dotyk, stále počujem jeho slová dokonale... Niekedy mám pocit, že sa tvrdohlavo držím týchto spomienok. Lebo tie čo nasledovali po nich už nie sú také šťastné.... :-( A ja stále iba jeho ľúbim... A ja stále iba za neho bojujem... A ja stále neviem pochopiť, prečo mi to spravil....................... :-(
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára