Musím najprv pripustiť, že keby som o tomto celom počula ako o veci, ktorá sa ma netýka, asi by som si povedala "tá baba si o to proste koledovala". Čo však poviem, keďže sa jedná o mňa? Asi poviem, že "tak mi treba". Nech sa tu akokoľvek sťažujem a "trpím", myslím, že to bolo dobré. Jednak som sa poučila a jednak nastala rovnováha vo vesmíre. Ak pripustím, že sa každému raz všetko vráti, tak: ja som podviedla a bola som podvedená. Z toho logicky vyplýva, že ak sa budem už správať slušne a príkladne, nič zlé by sa mi už nemalo stať. A viete čo ešte? Ak to naozaj muselo prísť, tak radšej teraz ako neskôr. Lebo neskôr by bolo všetko omnoho horšie......
Tak.... Ako sa celá táto kauza vôbec začala? Kedy? Prečo? Poviem Vám o nej tak, ako ju poznám ja:
Veci sa nevyriešili ani počas, ani po skúškovom. Adam vedel, Erik nie. Adama trápilo, že nie sme spolu. Erika trápilo, že aj napriek tomu, že sme, skutočne sme neboli. Spávala som s ním čoraz menej. Vyhovárala som sa na kadečo. Bol z toho nervózny a nepríjemný a ja som tíško dúfala, že ho raz trpezlivosť prejde a zabuchne mi dvere pred nosom. Taký bol plán. Nechať sa nechať od neho, aby som nenechala ja jeho. Tým by som nebola ja tá zlá a mohla si kľudne nájsť niekoho "lepšieho". Ok, keď to sem takto píšem, mám zo svojej zlomyseľnosti zlý pocit. Ale.... Dohoda bola, že tu sa nemusím na nič hrať, no nie?
S Erikom som teda nespávala a s Adamom sa čoraz menej stretávala. Začal mať výčitky svedomia alebo čo, pretože ma odmietal vidieť, kým som bola oficiálne Erikova priateľka. Mňa však išlo poraziť, lebo som sa nedokázala rozísť a Adam mi tak strašne chýbal. Boli sme ako na húsenkovej dráhe. Keď ma Adam vytáčal, bola som s Erikom "za dobre". Boli sme ako jedna veľká zaláskovaná dvojica - čo opäť zotieralo všetky moje snahy o rozchod. Keď bolo s Adamom všetko v poriadku, trestala som Erika, lebo ma stále neopustil. (práve mi napadlo, či Vám radšej nebudem klamať, lebo pravda vyznieva strašne :-( )
Každopádne som sa jeho správaním a odmietaním stretávať donútila jedno popoludnie urobiť vážny krok: išla som Erikovi proste povedať, že ho už neľúbim ako kedysi a že by bolo lepšie, keby sme to ďalej nenaťahovali.
Išla som radšej za ním ja, aby som mohla zutekať. Zdalo sa mi to rozumnejšie, než by on mal chodiť za mnou. Horko ťažko som mu vysvetlila, že ho mám veľmi rada a že pre mňa znamená príliš veľa, aby som mu klamala (ach jaj, vyznieva to hrozne), že ho proste natoľko neľúbim a že by som potrebovala čas si usporiadať myšlienky. (čo nebola až taká veľká lož, ale nebolo to taktiež príkladom čírej pravdy). Erik plakal a plakala som aj ja. Či veríte, či nie, ja som ho mala a stále mám rada."Mať rada" však nie je dostatočný cit.
Keď som od neho odišla s tým, že budeme v kontakte a nech hlavu nevešia, som volala Adamovi, že som to dokázala. Jeho reakcia bola: "Dobre, ale teraz by sme sa nemali chvíľu vídať". Čomu som vôbec nerozumela. Vtedy. Teraz mi došlo, že to všetko bolo kvôli tej krave, ktorej už tiež stihol kadečo nasľubovať. Ja celá nešťastná a zaskočená som opäť dovolila Erikovi, aby za mnou chodil. Čisto v kamarátskej rovine (nemali sme spolu nič), ale to ľudia nevedeli. Vnímali iba to, že za mnou chodí a nič sa nedeje. Rozdiel však bol citeľný, ale verejnosť mala iný názor. Adam sa na mňa hneval. Obviňoval ma, že som to neukončila, pričom som sa bila do pŕs, že s ním už nič nemám. Čím bol však na mňa odmeranejší, tým viac som si liečila srdce u Erika. (hoďte do mňa kameňom, pokojne, nevravela som, že so mnou musíte súhlasiť).
Na svoju obranu musím podotknúť, že som bola zmätená. Nevedela som si vysvetliť, prečo ZRAZU všetko takto sabotuje. Keď som sa ale dostala až sem, nevzdávala som to. Stretávali sme sa, keď som nástojila na tom. Nerozumela som mu, ale o to viac som sa snažila zistiť, aký má problém. Až mi raz v aute povedal, že sa zaplietol s Katou!!!! V pamäti som najskôr lovila, ktorú Katu má namysli. Keď mi ale došlo ktorú, s odporom som na neho pozrela. Zrazu sa mi sprotivil a zrazu sa mi nezdal, taký čarovný.
"Prečo si mi to jednoducho nepovedal?" nekričala som. Nemala som dôvod. Lebo ON už pre mňa nebol dôvodom.
"Chcel som zakaždým, keď sme sa stretli, ale vždy keď som ťa zbadal som si uvedomil, že teba ľúbim a s tebou chcem byť. Lenže ona ma ľúbi a nechcel som jej ublížiť."
"Aha, ale mne si bol ochotný!" neverila som svojej ušiam. Ako sa to mohlo takto dokur...? Chcel ma chytiť za ruku, ale odtiahla som sa. "Už ťa nechcem vidieť. Nechceš jej ublížiť? OK!! Nemusíš. Ja ťa nechcem. Si mi odporný." a chcela som vystúpiť z auta. Neplakala som, nekričala. Vzhľadom na okolnosti som sa zachovala veľmi chladnokrvne.
"Prepáč mi prosím. Bol som nešťastný. Ona bola taká priateľská. Mohol som s ňou tráviť čas a nemusel som sa schovávať. Vedela o nás všetko. Hovorila..." V tom som oči vypúlila a skočila mu do reči: "Čo prosím?!!!!!!!!!" veta, ktorú načal ma prinútila zotrvať. "Tak ty si jej povedal O NÁS, ale MNE si sa neunúval povedať, že preťahuješ inú ***?!!!!" Už som vážne kričala. Nutne som mu chcela niečo spraviť!
"Nepreťahoval. Spali sme spolu iba raz." povedal ticho.
"Jaaaaj pardon, tak to ma má upokojiť?!!! Nechala som kvôli tebe Erika. Myslela som, že už bude všetko dobré. Počkáme chvíľu a ukážeme sa spolu ľuďom. A načo?? Prečo si mi to dovolil? Mohol si mi povedať, že chceš byť s niekým iným vtedy! Nehnevala by som sa na toľko, ako teraz." Neveriacky som krútila hlavou a on iba pozeral do sedadla. Nebol mi schopný pozrieť do očí a ja som zrazu netušila, prečo som ho tak ľúbila. Skutočne by som sa bola menej hnevala, keby mi bol z čista-jasna povedal, že stretol niekoho s kým môže byť a chce. Nie, keď ja spálim mosty a nakoniec k ničomu?!
"Nepovedal som ti to, lebo som si myslel, že sa s Erikom nerozídeš. Myslel som, že keď sa prestaneme stretávať, zabudneš na mňa, ja na teba a nejako to prehrmí. Keď si mi ale volala, že si to spravila, nevedel som ako ďalej. Katka ma ľúbila, ja ju nie, ale tiež som jej povedal pár vecí.. Sľúbil som jej, že budeme spolu. A tak som zrazu nevedel čo spraviť." Och, ako mi každým jeho slovom prichádzalo zle od žalúdka. Vraj "Katka". Pič.. tak akurát.
"Dobre, pozri sa. Chápem. Nechaj tak. Choď za ňou. Nech chuderka netrpí. Na mňa zabudni. Už ťa i tak nechcem." S týmito slovami som vystúpila z auta a vzhľadom na podmienky som bola celkom v pohode. Mne stačilo vedomie s akou šeredou to chce ostať miesto mňa a bolo to mojím zadosťučinením. (Nechcem vyznievať takto. Nechcem, aby ste si mysleli, že som nejaká arogantná, dosebazahľadená ryšavka. Ale mi nechcite nahovoriť, že ste nikdy takto nehodnotili svoju sokyňu, lebo to Vám neuverím).
Ani sa neobzrela....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára