Ahojte všetci, tak aký ste mali víkend? My sme ho s Adamom prežili v celku obyčajne. Boli sme v kine, sedeli sme vedľa seba a držali za ruky.... Neviete si predstaviť, aký je to pocit mať ho pri sebe a nemať strach či nepociťovať stres. Jedli sme pukance, zapíjali ich kolou.... Vidíte, nič zvláštne a pre nás predsa také nezvyčajné.
Na druhej strane, je mi stále divné ukazovať sa ľuďom na očiach, keď všetci všetko vedia. Alebo si aspoň myslia, že vedia. Ale veď ľuďom nie je treba pravda, stačí im pikantná zápletka. Priam vidíte pohľady ľudí, ako sa Vám buď smejú a prajú to najhoršie, alebo si pošuškávajú "to je tá, čo ho podviedla s tým".
Verím, že postupom času sa to stane pre nich takou normálnou vecou, že si nás už nikto nebude všímať. Veď ako sa hovorí, tri dni trvá senzácia....
Hmmmm, musím uznať, že som v šoku. Priebeh posledných mesiacov mal taký rýchly spád, až sa doteraz nestačím čudovať, a zdá sa mi, akoby sa to nestalo mne, akoby som to sledovala iba z vonka. A čuduj sa svetu, to sa vážne stalo MNE. Hlavou mi občas behá myšlienka, že som sa dostala do cieľa, prestrihla som cieľovú stužku a zrazu... neviem, čo bude ďalej. Môj život bol v poslednom čase spleťou adrenalínu (príjemného či nie) a "akčnosti". Teraz žijem usadlí život s Adamom. Chodíme do kina, na večere, na hrádzu ruka v ruke. Je to príjemné, len stále nad nami visí tá skutočnosť "spal s inou". Postupom času som sa primela nemyslieť na to, nehovoriť o tom, nechcieť vedieť podrobnosti a dôvody.... Ale je to tam a cítime to obaja. Je len otázkou času, kedy sa zle vyspím, kedy ma niečím nahnevá a ja mu to všetko šplechnem do očí. Potrebujem však odpovede. Potrebujem vedieť, že to nič neznamenalo, potrebujem vedieť, že ona bola iba nejaká rohožka, do ktorej si utrel nohy..... Potrebujem :-(
Sex už nebýva takým problémom, nakoniec ma vždy premôže túžba po ňom. Je to trápne, ale dokáže ma vzrušiť jediný dotyk jeho ruky. A to stačí, aby sa mi dotkol líca. A potom sa cítim slabá a zraniteľná a nezmôžem proti nemu nič. Jasné, napadajú mi hororové scenáre ako objíma ju, ale kamoška mi kedysi povedala "trápi sa ten, kto sa CHCE trápiť." Nepokladala som to za možné, veď kto by sa dobrovoľne niečím zožieral. A..... dospelo som ku sklučujúcej pravde analyzovaním svojich stavov radosti a smútku. Nech to vyznie akokoľvek nelogicky a sebadeštruktívne, spomienky a predstavy na nich ma dostávali do takej depresívnej nálady, až som sa cítila dobre.
Tuším som sa trestala. Nechcela som byť dokonale šťastná, keď som spôsobila toľko bolesti Erikovi. Veď mi ktosi raz povedal "nedá sa stavať šťastie, na nešťastí druhého." A presne o to som sa snažila. Tak veľmi som bojovala o svoje šťastie, ktoré predstavoval Adam, až som neváhala vystaviť bolesti iného. A to nebolo ani pekné, ani fér a určite nie niečo, za čo by som si zaslúžila byť šťastná. Neviem Vám vysvetliť, prečo mi robilo "dobre", keď som myslela na tú pindu a na neho.
Viete, čo je na všetkom najhoršie? Musím na tú beštiu (pardon za výraz) pozerať hádam každý deň. Keď idem po meste, vidím ju. A ona mňa tiež. Pracuje totiž v potravinách a tak sa stretnutiu nikdy nevyhnem. Hlavne, ak máme jediné potraviny v meste a ja zrazu nemôžem prestať jesť, len kvôli nej. Mohla by som. Ale to by načalo ďalšiu spleť otázok. Keď ju vidím, pochytia ma dva pocity. SMEJEM sa, že za takú by ma vedel vymeniť a PLAČEM, lebo i napriek tomu mu dokázala hlavu poblázniť.
A teraz som si uvedomila, že Vy zatiaľ nepoznáte detajly. Tak by som Vám ich mala aspoň priblížiť...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára