"A večer by si vedela prísť?"

Keď som na hrádzu zašla so zvedavosťou ďalší týždeň v rovnakom čase, známy hlas na mňa víťazoslávne zvolal práve v momente, keď nebezpečne blízko postávala pri brehu: "Tu si!".

Skoro som opäť infarkt dostala. Začala som si myslieť, že mi tento chalan, nech sa volá akokoľvek, spôsobuje iba nepríjemné šoky. "Chumaj! Skoro som padla kvôli tebe do vody!" Vyštekla som na neho. "Nepreháňaj, tak blízko si nestála." Snažil sa zľahčiť situáciu, no ešte viac ma tým vytáčal. Pravdu povediac ma hnevala skôr neistota, ktorú som cítila, keď bol pri mne tak blízko. Tep sa mi automaticky zrýchlil a cítila som sa maličká. Snažila som sa to silácky, samozrejme, zakryť. "Načo si tu?!" Opäť som sa ukázala ako veľký diplomat... Viem... Ale keď ma tak nevýslovne iritoval!! A hlavne to ako krásne mi voňal a viac to ako sa mi páčil.... "Prečo, patrí ti to tu?" Keď som na neho opäť naštvane zazrela, asi si pomyslel, že to skúsi vlúdnejšie, lebo by sa i tak nikam nedopracoval. :-)

"Prepáč, že som ťa vydesil. Jednoducho som sa potešil, že si prišla."

"AHA!!! Tak priznávaš, že si sem prišiel kvôli mne?" Naberala som na sebavedomí a dostávala som sa do svojej obvyklej formy. Páčilo sa mi, že ma tu vyčkával.

"Nefandi si. Taká úžasná nie si."

"Nie? Tak teda ja tu ani nemusím byť. Maj sa." A brala som na odchod s vystrčenou bradou. Vedela som alebo som aspoň dúfala, že ma zastaví. A aj sa tak stalo. Chytil ma za ruku nech nikam neidem. Ostala som, ale inštinktívne som si vytrhla ruku z jeho zovretia. Ďalej sme sa už iba rozprávali a prechádzali. O psoch, o Zeusovi. Zaujímalo ma, koľko taký írsky vlkodav zožerie. Zeus a Amy si, zdalo sa, rozumeli. Amy ho ako malá potvora provokovala a Zeus sa ju snažil každým pohybom nezašlapnúť. Poviem Vám, pozerať na veľkostný rozdiel týchto dvoch psov ma zabáva aj dnes :-)

"A povieš mi už ako sa voláš?" nástojil na tom. Tomu by som aj rozumela, ale nechcela som kaziť atmosféru chvíľkou pravdy.

"Nie"

"Ako často sem chodíš?"

"Nie často. Iba keď je E..., keď mám rodičov v práci a ja sa nudím." Áno, správne ste si všimli. Erikove meno som nebola ochotná vysloviť. Ovšem, hovoriť o rodičoch tiež nemuselo vyznieť dobre. Čo som batoľa?!

 "Hm, a kedy si myslíš, že tu budeš najbližšie?" Vytrvalosť sa mu nedá uprieť. Ja by som sa so sebou prestala baviť už pri tom výstupe na začiatku :-D:-D

"Neviem, domov prídem zo školy zase vo štvrtok." Premýšľala som na hlas. Videla som mu na tvári ako napäto čaká. Musím uznať, že ked som ho konečne videla zoči-voči a nie iba na pár sekúnd kým prefrčal na svojom veľkom aute, neubránila som sa hodnoteniu. Oči mal tmavé, prenikavé ako plyšový medvedík. Bol vysoký s tmavými vlasmi. Keby ste ho videli, baby, možno by sa Vám ani nepáčil.... Neviem.... No mňa priťahoval. Neviem čím, neviem prečo práve on, ale rozhodne som sa pri ňom neopísateľne cítila. Pri Erikovi ma nikdy nepochytilo podobné neznesiteľné nutkanie pobozkať ho, dotknúť sa ho.

"A večer by si sem vedela prísť?"

"Lebo?!" opäť som sa dala do pozoru. Zakaždým som mala potrebu obrany. Asi preto, že by som bez nej pri ňom nedokázala zachovať chladnú rozvážnu hlavu.

"Lebo tu budem ja." Usmial sa na mňa. V tom momente mi napadlo, čo môže mať za ľubom. A koľko môže mať vôbec rokov? Spýtať sa na to nemalo zmysel, toľko som pochopila, že kým neodpovedám ja, nebude ani on.

"A to ma má motivovať?" nadvihla som pobavene obočie. Nepýtajte sa ma prečo som na neho bola taká nepríjemná. Nikdy ste sa nedostali do situácie, keď ste sa cítili tak zraniteľne a neisto, že Vám neostávalo iné, len podkopávať všetko čo sa dá???

"Ja som dúfal, že by ťa mohlo...." Napadlo mi, že bude odomňa o hodne starší, keď so mnou i napriek všetkému takto jednal. Vlastne by som sa nečudovala, keby z tej hrádze vtedy bol zutekal, veru by som na seba nemala nervy :-)

"Vieš čo? Ja si to nechám prejsť hlavou a vo štvrtok uvidíš..." tajomne som sa na neho usmiala a pobrala sa na odchod s Amy v pätách. Pamätám si, že po mne ešte niečo kričal, ale odmietla som sa otočiť a reagovať. Viem, že som mala jediný cieľ - víťazoslávne odtiaľ odísť a čo najladnejšie.. Mi verte, že som pekne vrtela zadnicou :)))))

Prvé stretnutie

Dnes je streda a vážne sa nekontrolovane blížim ku dňu, ktorého sa obávam..... Sedím v škole a píšem tieto riadky na prednáške, na ktorej je nás okolo 20. Fakt silná účasť :) Ešte ani počasie nám nepraje a ja mám pocit, že každú chvíľu zaspím .

       Ráno mi volal Erik ako sa ma už nevie dočkať. Vraj pôjdeme piatok von s kamarátmi, čo znamená, že tam bude aj Adam. Napadlo mi, že bude rozumnejšie keď nepôjdem, ale to by som sa zase len napočúvala.... A takto sa napočúvam takisto, len od druhého. Obava z piatkovej noci mi pripomenula, že som sa už raz v takejto situácii ocitla.

Jeden víkend sme s Erikom išli do baru, kde ma začal predstavovať kamarátom, ktorých som ešte nepoznala.... Moment, veď Vy by ste v prvom rade mali vedieť, ako sme sa s Adamom spoznali a kde sme sa stretli prvýkrát, aby Vám to celé dávalo zmysel.

Ako som už spomínala, Adama som stretávala istý čas, kým som chodila na strednú v rodnom meste. Nič to však znamenalo, však keby sme sa pozastavili nad každým kto okolo nás prejde, neviem kam by sme až dospeli. Vlastne... Asi by sme sa nikam nedostali :-)

Potom som už chodila na výšku a keď bol Erik v práci a bola som sama doma a nevedela čo s načatým dňom, chodievala som so svojím psom - Amy na hrádzu neďaleko našej bytovky. V jedno popoludnie som tam však nebola sama. Bol tam aj Adam so svojím Zeusom. Vtedy sme netušili kto sme, čo sme, odkiaľ sme, vedeli sme iba, že sme sa kedysi vídavali. Zvláštne ako by som Vám vedela doslova zreprodukovať kedy sme si čo povedali.... Trápne? Možno... Ale sú to tie najkrajšie momenty, ktoré v hlave mám.

Bola som v ten deň na hrádzi aj s Amy a len tak som sa prechádzala a pozerala do vody, kým sa Amy šantila a pobehovala. V tom zrazu začala nepríčetne štekať. Keď som sa obzrela, uvidela som nejakého muža so svojím veľkým psom ako k nám kráčajú. Veru som sa v celku bála. Bola som tam sama. Pravdaže spolu s Amy, ale ako by ma ochránil malý Bígl???

Čím viac sa však postava muža približovala, tým viac som si uvedomovala, že toho človeka poznám a začala som sa úľavou smiať. Keď ku mne podošiel, urazene na mňa zagánil a spýtal sa, čo je tu také smiešne. Odstupom času uznávam, že sa musel cítiť dotknuto.... No a čo som mu ja tela povedala.... "Ty!" No hurá, Miriam zase "zabodovala". Občas si pripadám zbytočne prostoreká. Načo ešte viac nadvihol nechápavo obočie. "Prepáč, ja som sa len zľakla, kto mi ide naproti. Myslela som, že by to mohol byť úchyl, však kto normálny sa prechádza so psom po hrádzi o tomto čase."

Na to sa začal smiať on. Viete aké mi to bolo príjemné..... "Takže nie si celkom v poriadku ani ty, keď ste tu?!" Nuž áno, zaslúžila som si to. Začala som sa však brániť. "Dobre, nevyznelo to presne tak ako som to myslela, ale v každom prípade som rada, že si to ty. Keď sa to tak vezme, sme starí známi."

Už sa prestal na mňa škaredo mračiť a usmial sa. Povedal mi, že sa mu aj zdalo čudné, keď sme sa prestali stretávať, no neriešil to. V ten deň sme sa veľa rozprávali. Nepadlo však meno, nič konkrétne, síce on chcel. Vykrúcala som sa. Nechcela som mu povedať o sebe nič.

       Spýtal sa ma, či by som vedela prísť aj ďalší deň. A ja som nevedela prísť na jediný dôvod, prečo by som nechcela... No nemohla som. Nevedela by som to nijako obhájiť pred Erikom. Tak som mu povedala, že to netreba preháňať a že sa možno ešte uvidíme. To som však netušila, že bude svedomito chodiť na hrádzu každý deň v rovnakom čase, aby ma tam opäť stretol..................

Patriť k niekomu a nebyť sám

Ahojte,

už sú takmer štyri hodiny a mňa chytá panika z blížiaceho sa štvrtka. Po nočnom telefonáte s Adamom si čoraz viac uvedomujem, že toto zatajovanie a podvádzanie už nebude dlho trvať. Ale ako to všetko skončí? Sú tri možnosti.

Po A: ostanem s Erikom a do konca života si budem vyčítať, že som nedala šancu láske, ktorá ma pohltila tak, ako žiadna.

Po B: rozhodnem sa pre Adama, s ktorým si možno nakoniec uvedomím, že to nie je ono, pohnevám si všetkých a budem si nakoniec i tak trieskať hlavu o stenu, že som sa nechala zvábiť hormónmi.

Po C: Erika prestane baviť moja averzia voči sexu s ním a opustí ma, Adam ma zase opustí, lebo nevydrží čakať a ostanem sama. Koniec koncov, nie tak to býva, keď človek sedí na dvoch stoličkách? Je vysoko pravdepodobné, že padne medzi ne a narazí si riť. Však áno?

Neviem čo si tak môžete o tomto celom myslieť, no verím, že ma nik neodsudzuje pre moju, jednoducho ľudskosť. Som iba človek, ktorý má strach. Keby sme tak vedeli, čo robiť... Keby sme tak mali nejakú šablónu ako konať.... Život by bol jednoduchší. Ale asi monotónny a fádny. Jeho farbu mu dodáva práve tá rozmanitosť možností, ktoré nám vytvárajú ďalšie.

Ak sa Vám môžem zdôveriť, viete čoho sa skutočne obávam? A teraz si poviete, že mi načisto... Bojím sa samoty. Tak a je to vonku..... Bojím sa pocitu prázdnoty. Zažívala som ju v detstve veľa a nechcem sa k nej vracať. Rodičia totiž nežili najlepšie a mojím jediným modelom správania bolo: podvádzať, klamať, zavádzať, urážať a hádať sa.... Vždy bolo rozumnejšie sa nič nepýtať a veľa nežiadať. Človek bol potom menej sklamaný a frustrovaný. Nechápte ma zle, rodičia ma ľúbili. Len navzájom sa nejak nemuseli. Neviem potom načo sa brali, ale budiš. Videla som iba to, ako mama plače, otec ju si nevšíma a keď sa dá, tak jej ešte aj podupe to nizučké sebavedomie, ktoré jej ostalo. Tak som väčšinu svojho detstva prežila v obavách z hádok, či z rozvodu (ktoré deti samozrejme ťažko znášajú). Pamätám si ako som na poschodí počúvala všetky hádky a desila sa toho, čo z nej vzíde. Počúvala som i keď mi naháňali strach, lebo som im vôbec nerozumela.

      Keď som začala chodiť s Erikom, chcela som tomuto predísť. Chcela som iný osud než mala moja mamina. Iný vzťah. Spätne si uvedomujem, že na začiatku, keď ten vzťah bol aký bol, bol vlastne vernou kópiou manželstva mojich rodičov. Ako som už však raz písala, moja naivná duša si to odmietala pripustiť. Mala som v sebe zakódovanú len nekonečnú potrebu patriť k niekomu. Možno preto sa tak dychtivo držím toho, čo mi preukazuje lásku. A Erik mi jej preukazuje, odkedy chodím do školy, veľa. Kamoška si myslí, že je to preto, že som prestala byť samozrejmosťou a začal si ma viac vážiť. Uvedomil si, že na škole či v meste môžem stretnúť iného a ja mu ujdem. To bol síce veľmi pekný úmysel, no neskoro. Pre mňa už tá jeho láska veľa neznamenala. Len bola mojou istotou. A stále je. To som celá ja............................................ :-/

Ultimátum

Tak dobré ráno všetkým, ako ste sa vyspali?

       Predpokladám, že ak ste navštívili aj dnes môj blog, bude Vás zaujímať, ako som sa vyspala ja. Prinajmenšom čo mám nové.... Takže.... Čo sa týka mňa, mala som ťažkú noc. Volal Adam. Mali sme DOSŤ ťažký rozhovor.... Dal mi ultimátum. Buď sa konečne rozhodnem pre neho alebo to ďalej už nezvláda a končí.. (Nečudujem sa mu samozrejme) Na druhej strane, hoci mu rozumiem a cítim to rovnako, netuším čo mám urobiť. Bojím sa byť s ním, pre všetky dôsledky toho rozhodnutia, no nevedela by som vstávať do dňa, kedy by ma už on neľúbil.... :-(

Raz som čítala článok, v ktorom rozoberali podobný problém. Hovorilo sa v ňom o tom, že žena si svojho partnera vyberá na základe racionálnych kritérií i keď si to možno ani neuvedomuje (či sa o ňu dokáže postarať, aký z neho bude otec, či sa nemusí obávať nevery atď.) Verte či nie, presne z toho dôvodu mi to rozhodovanie trvá tak dlho. O Erikovi viem všetko. Viem, že sa nevery báť nemusím, lebo sa na inú ani nepozrie. Viem, že by bol dobrý otec, lebo to vidím na správaní sa voči svojej malej netery alebo aj cudzím deťom. Viem, že by sa o mňa postaral, lebo tiež netrpí núdzou. Toto všetko mi príde ale príliš racionálne a mechanické nato, aby som na takom základe rozhodla o svojom šťastní. A pre mňa je ním Adam. O ňom však neviem zhola nič. Vedela by som, keby som mu dala šancu ukázať mi, že je pre mňa ten správny. To ale nemôžem kým som s Erikom.....

No ale naspäť k noci. Len si tak spím (nenapíšem bezstarostne, však mám nervy na dranc aj pri zaspávaní) a v tom mi niekto volá. Bol to Adam. Zodvihla som mu v polospánku, ktorý ma razom prešiel. Povedal mi, alebo skôr kričal po mne, že sa dnes rozprával s Erikom a hovorili o mne. (Čo ma samozrejme najskôr pekne vydesilo).

Jaj pardon, nemôžete tušiť prečo spolu hovorili. Nevravela som? Asi som zabudla na túto dosť podstatnú vec. Oni sú KAMARÁTI! Možno ste si položili otázku, čo je Adam za kamaráta, keď sa neštíti spať s frajerkou svojho kamoša. Ale ruku na srdce... Kto rozmýšľa racionálne, ak mu srdce nedovolí inak?

Nuž, nie som ani preto, aby som riešila morálnosť môjho či jeho konania, pretože o tej nemôže byť reč po prvom našom tajnom stretnutí....

Povedal mi: "Tak vy spolu nesmíte, hej?! Prečo mi potom hovoril o tom, že sa ťa nevie dočkať?!!"

Hm, čo som mu mala povedať? Ak Vám napadne lepšia výhovorka, píšte, lebo ja som povedala: "To nie je tak ako si myslíš." Oooooo, a je to tu! Bravó! Áno! Použila som ju! Tú trápnu vetu z filmov, kedy sa pri zreteľnej a viditeľnej situácii týmto obhajujú, pričom krútite neveriacky hlavou, či sa touto frázou niekedy prestanú oháňať.

Adam: "Nie?! Tak potom ako?! Vieš, čo to je pre mňa počúvať z jeho úst o tebe? Jak je celý nadržaný, len aby si sa už vrátila... Ty si vážne myslíš, že mňa baví táto situácia? Chápal by som, keby to trvalo mesiac, ale rok a pol?!! Začínam si myslieť, že sa s ním nikdy nerozídeš a tak premýšľam nadtým, či by sme sa nemali rozísť my!!" A BUM. A bolo. Chvíľa, ktorej som sa obávala. Vedela som, že k nej niekedy dôjde a po pravde, nemyslela som, že na ňu budem tak dlho čakať. Musí mať nervy zo železa, keď to trvalo toľko.... Čo som mu mala povedať?

Najskôr som nebola schopná slova, lebo ma to bolelo. V ruke som držala mobil a spracovávala všetky slová. Formulka "rozísť" mi naháňala hrôzu a spôsobovala toľko bolesti, akoby bolo k rozchodu naozaj došlo. Zabodávala sa mi do srdca. Doteraz som nepremýšľala nadtým, že by som Adama stratila. Celé moje snaženie bolo o tom, aby som čo najšetrnejšie od seba odohnala Erika, nie jeho...

"Ľúbim ťa. Nevedela by som byť bez teba." Povedala som. Možno si poviete, že to bolo trápne, ale čo.. Vy ste nikdy nemali dojem, že bez daného človeka nie ste schopný ničoho?

"Aj ja ťa ľúbim. Tak prečo nám to robíš? Prečo som druhý v poradí? Nechceš rozchodom ublížiť jemu, ale týmto všetkým ubližuješ mne. To ti samozrejme nevadí...."

"Nemyslela som si, že to takto berieš..." Tep sa mi zrýchľoval. Držal ma v šachu. Argumenty, ktoré proti mne mal boli natoľko silné, že by ma z tohto nevysekal ani najlepší právnik.

"A čo si si myslela, ako to beriem? Že sa spolu milujeme, keď máme kde? Že ťa nepotrebujem mať pri sebe viac ako raz do týždňa?! Prosím povedz, že si si toto skutočne nemyslíš!"

Mlčala som. Nemohla som mu povedať pravdu. Nemohla som povedať, že premýšľam nadtým, že s Erikom ostanem... Alebo som mu práve to mala? Možno si pomyslíte, že by práve to vyriešilo celú moje situáciu. Ale v čí prospech? Znamenalo by to koniec jedinej dobrej veci, ktorá ma kedy postretla.. :-(

       Vám poviem nad čím som dlhšie uvažovala. Napadalo mi, že by som ostala s Erikom. Bol by spokojný, šťastný, a všetci naokolo tiež. Adam by sa z toho nejako bol dostal a čo by som cítila ja, by nebolo podstatné. Koniec koncov, s Erikom mi nikdy nebolo vyslovene zle. Myslela som, že ak by som nám dala šancu opäť bez Adama v hlave, mohli by sme to opäť skúsiť.... Lenže ja ho v hlave mám. A nie len tam..... Je v mojom srdci a každej mojej myšlienke................. :-(

Všetko sa deje z nejakej príčiny

      Výhodou vysokoškoláka je, že ak sa mu priveľmi nechce, nemusí do školy. Teda.... Za určitých okolností samozrejme, pretože týmto nechcem podnecovať záškoláctvo. Necítim sa dnes ktovieako. Už som vážne vyčerpaná. Psychicky. Vyše roka žiť v takom strese a zhone dá skutočne zabrať. Najskôr som si naivne myslela, že to budem zvládať. Teraz si už skôr prajem, aby bol koniec. Hocijaký. Môžete si povedať, že ma o toto nikto nežiadal. Že si za svoju momentálnu situáciu môžem sama. Buďte však voči mne zhovievaví, aspoň kým nebudete poznať celý príbeh. 

        Adam pre mňa donedávna nebol nikto. Bol to iba muž, ktorého som stretávala každé ráno na ceste do školy (vtedy ešte strednej). Nevedela som o ňom nič a ani som nemala potrebu niečo zisťovať. Napriek tomu, že som si tak zvykla vídať jeho tvár každé ráno, až mi chýbala, keď sme sa minuli. Spomienka nato, že som ho považovala za hulváta ma núti k úsmevu :-)

Vo svojom prvom príspevku som napísala, že sa všetko deje z nejakej príčiny. Nebyť Erika, Adama by som ťažko bolo spoznala. Ale všetko po poriadku.

Hulvát z rána pre mňa prestal niečo znamenať, keď sa v mojom živote objavil Erik a ja som celá žhavá začala s ním chodiť. Chcela som vzťah. Chcela som priateľa. Bolo jedno ako, proste som chcela tiež svoju lásku. Zažiť ju. Bola som taká zaľúbená do predstavy lásky a do toho čo všetko zobrazuje, až som bola ochotná nevšímať si pocit samoty, ktorý som i napriek všetkému cítila. S Erikom som mala všetko to, čo som chcela a čo som počúvala z rozprávaní kamarátok. Ignorovala som to, čo som i tak cítila. Erik ma neľúbi. No to ma nezaujímalo. Mala som vzťah a to bolo dôležité.

        Všetko sa zmenilo, keď sme sa raz na hrádzi stretli s hulvátom. Slovo dalo slovo, či ako sa to hovorí, a začali sme sa tajne stretávať. Nevedel nič o mne, ja o ňom. Dokonca ani meno nepadlo. O tom, že niekoho mám som starostlivo mlčala. Nechcela som ho odradiť a ja som potrebovala trochu času zistiť, prečo ma tak nevysvetliteľne priťahuje. Staral a zaujímal sa  o mňa viac, než to za celý čas robil Erik. Ten si ma totiž nevšímal nijako prehnane, kým som nezačala chodiť do školy a nemal ma pod drobnohľadom... 

Došli sme asi do bodu, kedy si poviete, že ak bol Erik aký bol, prečo som ho jednoducho neposlala k vode a nezačala si načisto s Adamom?? Noooo, pekná idea, keby to Erik nebol všetko "pokazil"..... 

Ja som Miriam, teší ma :)

      Druhá šálka čaju - DONE - a pritom si sedím na zadku na priváte a premýšľam či pôjdem na cviko, či nie. To mi vlastne pripomenulo, že som sa Vám ešte nepredstavila.

Ospravedlňujem sa Vám za svoju nezdvorilosť. Volám sa Miriam (čo ste si už určite všimli) a moje priezvisko korešponduje s mojou farbou vlasov. Ako si ma predstavujete keď čítate tieto riadky? Stavím sa, že Vám napadli pehy na lícach a nose :-) A máte pravdu. Sú také jemné, nepatrné, ale sú tam. Keď som bola malá, hanbila som sa za ne. Určite to poznáte. Keď ste malé a čo len trošku vyčnievate z radu, hneď si Vás vezmú na mušku posmeškov. Ako som však rástla, uvedomila som si ich jedinečnosť a to najdôležitejšie. Vytvárajú - mňa. Sú mojou súčasťou a nič s nimi nenarobím. Ak ich máte tiež, určite ste si neraz priali, aby zmizli. A potom prídete na to, že sú Vašou ozdobou :-) Mám modré oči a som svetlej pleti (čo ovšem nie je nijako prevratné zistenie, keďže ryšavky nevlastnia prílišné množstvo pigmentu). 

        A čo je najdôležitejšie, začiatkom mesiaca som oslávila svoje 25.narodeniny, žiaľ, nie tak a s tým, ako som si to vysnívala. A práve o tomto je môj blog.

Keď všetci vedia lepšie

        Neviem nakoľko sa Vám páči čo čítate. Neviem či vôbec má zmysel sem prispievať. Možno to tu vôbec nikto nečíta. Ale nepíšem to pre obľúbenosť, čítanosť, či nejaké vyššie ciele... Potrebujem sa vyrozprávať, no nemám s kým. Každý v mojom okolí pozná Erika a každý, kto vie o mojej dileme si MYSLÍ, že pozná aj Adama. Každý je na Erikovej strane a každý ma presviedča, že lepšieho muža od neho nenájdem. Keby však boli ochotní pripustiť, že som už našla.

          Nikdy by som si nebola pomyslela, aká je mienka druhých smerodajná. Vždy som sa pokladala za dievča, čo má jasno vo všetkom a nenechá sa zmagoriť rečami druhých. Prišla som za rok a pol nato, že toto všetko o mne platí, ak sa nejedná o mňa. Nezanevriem na niekoho len preto, lebo som počula, že je taký či onaký. Dávam šancu. Neškatulkujem. Neodsudzujem. A potom sú tu veci, ktoré sa ma bytostne týkajú a zrazu mám pocit, že všetci vedia lepšie než ja.... Čo mám robiť, koho ľúbiť, na koho sa vykašlať... Stretli ste sa už s podobným či rovnakým problémom? Kedy ste sa nechali tak zmagoriť názormi iných, že ste zrazu nevedeli čo sami chcete? Ja som vedela... Vedela som, kým som sa nezdôverila... A tam nastal zlom... Keď počujete: "Čo ti preskočilo?!! Ihneď to skoncuj!! To nemá význam!!!" atď, atď, tak si poviete: "asi mi vážne preskočilo, asi to hneď skoncujem, asi to vážne nemá význam".... 

          A potom sa prichytím, že rok a pol žijem v dvoch rozdielnych životoch. V jednom, ktorý má význam pre druhých a v druhom, ktorý má význam pre mňa. Keď spätne nad tým uvažujem, myslím si, že som sa snažila celú dobu iba o to, aby boli spokojní druhí. Odsúdila som sa vlastnou hlúpou snahou urobiť šťastných všetkých okolo seba, na život v tieni vlastných túžob. Na svetlo sveta môžu vyplávať až keď slnko zapadne.... No tento svet mi dáva väčší zmysel.

Kto je Erik?

Bolo by fér Vám prezradiť kto je Erik, že? Chcete vedieť proporcie, vzhľad? Nezdá sa mi fér písať v toto sychravé pondelkové ráno o jeho vypracovanom horúcom snedom tele... Ale budiš, Vy ste chceli :)

      Erik má snáď tie najkrajšie zelené oči aké som kedy na kom videla. Veľké, mandľového tvaru s hustými mihalnicami. K tomu všetkému je to opálený blondiak, ktorý by mi zniesol aj modré z neba. Akože, čo viac si priať, že? Vysoký takmer dva metre, takže sa pri ňom moja útla postava stratí. Je to presne ten typ chlapa, pri ktorom si pripadáte malá, krehká a chránená (a ani kilo, či rovno 5 navyše z Vás nerobia Hatatitlu). Ako mi chýba nazeranie na neho týmto spôsobom.... Donedávna (neviem či rok a pol je krátka doba, keď "čas je relatívny") bol celým mojím vesmírom. Deň sa mi začal spomienkou na neho a aj sa končil erotickými spomienkami na jeho telo. Veľké horúce ruky a v nich ja..... Bozky na mojom krku.....

Niet sa čomu čudovať, bol mojou prvou láskou, ak sa to láskou dá nazvať. Odstupom času si i tak myslím, že som bola skôr zamilovaná do predstavy lásky a toho, čo všetko znamená. Lebo láska je to, čo cítim teraz. Nekonečnú túžbu utekať za ním a vlepiť mu bozk na pery. Ale nie jemu. Nie Erikovi... A preto som tu. Lebo túžba je silnejšia, bolesť z "nematia" ešte väčšia....

       Neviem či je vhodné Vám povedať o Adamovi. Po básnení o fyzických dispozíciách Erika, bude Adam vyznievať možno trošku smiešne. A Vy si poviete: "tej načisto preskočilo?!" :-)

....keby som tak mohla vrátiť ten čas....

Hm, ani som netušila aký je to stres sem niečo napísať. Myslela som, že v anonymite internetového sveta, bez mena (teda to tu mám), bez fotky (aj tá tu je) to bude jednoduchšie. Ale mýlila som sa...

        Určite poznáte (a teraz som použila najčastejšiu frázu svojej kamošky, lebo ona je taká "drbna") pieseň od Tiny  Si sám
A určite veľa z Vás sa v nej našlo. Podobne ako aj ja.... "Keby som tak mohla vrátiť ten čas..." sa v nej spieva a mňa mrazí. Veľakrát mi hlavou prúdi práve táto veta. Keby som tak mohla vrátiť ten čas, urobila by som všetko inak? Som naozaj tak nešťastná a nevďačná zato, čo ma postretlo? Žial, opäť Vás musím sklamať, lebo ja vááážne nepoznám jednoznačnú odpoveď. (Ak ste si práve teraz pomysleli, že "tá nič nevie, tú čítať nebudem", tak radšej choďte preč:) Všetko v miery samozrejme, ale ja som tu  kvôli nezodpovedaným otázkam a ak niekto máte dobrú odpoveď, sem s ňou).

       Myslím si, že väčšina z Vás sa už dostala do situácie, kedy si musela vybrať. (Možno si poviete, že život je celý o voľbách, ale práve kvôli zodpovednosti a dôsledkov našej voľby, sú niektoré bolestivé, iné ťažké, ďalšie zase nie jednozačné). A ja hovorím o voľbe: ten, či tamten. Ak sa ešte niektorá z Vás nedostala do takejto situácie, tak sa s veľkou pravdepodobnosťou raz dostane. Prečo si to myslím a prečo Vás straším? Lebo, podľa mňa, je to prirodzený kolobeh života, kedy stretávame ľudí za nejakým účelom. Niečo nám dajú, niekam nás posunú tak, aby sme išli presne po, nám určenej, ceste. Ak Vás bude zaujímať môj príbeh ďalej, uvedomíte si, že na tom čo hovorím, niečo naozaj je.

.....................................................................................................................

Pardon mala som telefonát od Erika... V týchto chvíľach si pospevujem: keby som tak mohla vrátiť ten čas...... :-(

....lebo on nie je ten, po kom túžim....

A je to... "Blog" vytvorený (po hodine aktívneho nadávania) a zrazu, keď mám napísať niečo, čo by ste si radi a so záujmom prečítali, si kladiem otázku, prečo? Prečo by ste sa mali zaujímať o pocity, názory, príbehy, pre Vás, cudzieho človeka....? Akoby ste Vy všetci nemali svoje vlastné problémy. Alebo práve preto? Lebo máte dosť tých svojich a chcete počuť ako sa darí druhým? Ja neviem :-)

Premýšľam, čím urobiť ten svoj zaujímavejším a tak ho odlíšiť od "húfu" ďalších? Taktizovanie a prepočítavanie nie je veru moja silná stránka, preto som sa rozhodla byť k Vám prosto a naivne - úprimná. Hrám sa na inú pred svojím okolím, klamem, zavádzam, podvádzam... Nezvládla by som to ešte aj tu. Myslím, že tento blog som vytvorila za jediným cieľom - vyspovedať sa a povedať "nahlas" o čom to celé je. Ak mi dáte šancu a venujete mi svoj čas, dostaneme sa aj k tomu, prečo je to tak.... Lebo on nie je tým, po kom túžim...............