Dobre, možno je toto tvrdenie trúfalé a netaktné, ale nalejme si čistého vína. Ktorý iný živočích dokáže znepríjemniť druhému život natoľko elegantne, natoľko noblesne ako to vedia jedine ženy? Nechápte ma zle, milujem byť ženou, som hrdá na toto pohlavie, no pravdou je tiež, že vieme byť rovnako deštruktívne, ako tvorivé. Jeden by ani neveril... (Verím však, že Vy, milé čitateľky, mi veríte) Preto som sa vždy radšej kamarátila s chlapcami. Oni nikdy neriešili. Maximálne sa pobili a následne sa išli spolu opiť.... A ženy? Hrajú sa na kamošky a za chrbtami sa ničia navzájom.
Prečo mám nutkanie Vám hovoriť práve o tomto? Pretože verím, že každá s Vás, rovnako ako aj ja, má takú nepriateľku. Je to zákon prírody, našej DNA. Sme súťaživé, závistlivé, neprajné. Keď nám stojí v ceste možno lepšia než sme my samy, zúrime a všemožne sa snažíme podkopať status svojej rivalky. Meno tej mojej je Petra. Je to typická blonďatá, nadutá, umelá barbína. (Taká čo sa tvári, že je pohodlné chodiť na 15 centimetrových opätkoch a jesť šalátiky a vlastné vlasy) Myslím, že mi v živote závidela práve moju nenútenú povahu a otvorenosť. Myslím, že mi závidí, že dokážem vyjsť na ulicu v teplákoch a stále byť nad vecou.
Hoci sa "nemusíme" už od škôlky (pamätám si na jej nenávistné pohľady už keď ešte nebolo ani vidno od zeme) boli časy (naozaj krátke), kedy sme sa hrali na to, že sa "môžeme". Viac by sa hodil termín "ticho pred búrkou" alebo "alternatívne prímerie". Boli to časy, kedy sme sa chodili spolu zabávať a rozoberali sme všetko. Patrili sme do jednej partie veľkej tlupy báb. Ovšem, vždy som vedela, že tento stav je krátkodobý a je len otázkou času, kedy sa prímerie definitívne skončí. A skončilo sa veru, keď som začala oficiálne chodiť s Adamom. Neviem čo ju žerie, ale že za príčinou pátrať nebudem je ďalšia vec....
Na druhej strane... Ak by som tvrdila, že mi to nevadí, klamala by som. Už nemám 5 ani 15, aby som sa zaoberala takými negatívnymi pocitmi voči komukoľvek. Neviem či som z toho proste vyrástla, ale uberá ma to zbytočne o energiu. Cítim sa zle, keď sa niekde stretneme, hoci ju vždy veľmi rada pozdravím. Rada by som sa pristavila, prehodila pár slov a s dobrým pocitom sa rozlúčila. Nevravela som, že jej musím ísť v budúcnosti za krstnú mamu jej detí, ale vážne sa musíme nenávidieť, keď je vysoko pravdepodobné, že sa budeme vídavať celý život? Neostáva mi iné, len dúfať, že sa aj jej život naplní. Že prestane mať potrebu merať si so mnou sily a bude šťastná sama za seba a zo seba. Lebo takto ju môžem zatiaľ iba ľutovať.... A Vy? Tiež máte niekde svoju "Petru"?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára