Ahojte, neviem čo sa to deje s počasím v posledné dni, ale hanba-nehanba, sedím zababušená v deke s počítačom na kolenách. Ak sa pýtate ako je to možné o druhej poobede, pripomeniem Vám, že som NEZAMESTNANÁ :-)- ten úsmev iba preto, aby som nevyznela moc negativisticky.
Tak.....
Hoci mi je proti chlpom termín "zákon schválnosti", tentokrát ho budem musieť použiť, lebo to inak popísať neviem. Jedine, že by som vymyslela vlastný termín, trebárs "Ryšavej zákon málo pravdepodobnej pravdepodonosti". Ide o to, že: po včerajšku, kedy som bola (kto to čítal, vie) naozaj na dne, sa mi ozval...... chvíľka napätia..... ááááno..... Viete? PRESNE TAK!!!! ERIK!!!
Keď mi v noci cinkla SMS-ka rozospato som na ňu pozrela. Inak by ma nerozrušila, no odkedy zaspávam pri Adamovi, nikto nemá dôvod písať mi o tom čase. Bol to Erik. V skutku som si najskôr myslela, že sa mi sníva. Veď uznajte, pravdepodobnosť, že sa mi ešte niekedy ozve bola naozaj mizivá. Jediné moje šťastie bolo, že ma Adam kopol do stehna, keď sa prevaľoval zo strany na stranu a zacítila som bolesť. V tej chvíli mi došlo, že to sen nemôže byť a zmätene som sa posadila. Stále dokola som čítala krátky text, čo mi poslal. Stálo tam: "Chcem ťa vidieť. Stretnime sa."
Od druhej som oka nezažmúrila. Premýšľala som. Odpratala som sa do obývačky a tam som sedela až do rána. Keby mi to napísal včera, kašlala by som na to. Napísal mi však krátko na to, ako som zistila tie nepríjemné skutočnosti.... Takže mi to nedalo. Hlavou mi behala otázka, prečo ma chce vidieť? Čo by mi chcel povedať? Zabudla som si u neho niečo? Nie, to som úplne vylúčila. Stav, v akom som sa nachádzala mi vôbec nepomáhal. Alebo lepšie povedané Adamovi nie. Bola som na neho nahnevaná, bola som sklamaná, frustrovaná, ponížená a neviem čo ešte..... Jedine tieto pocity ma donútili nezavrhnúť myšlienku stretnúť sa s ním hneď v zárodku. Už sú dve hodiny poobede a stále som neodpísala. Nechcela som nič unáhliť v návale, nie tých najsprávnejších, pocitov a neskôr niečo ľutovať. Na druhej strane mi napadá, že sa z jedného stretnutia nemôže nič stať. Je tu však veľa otázok: mám ísť?, mám nad tým vôbec premýšľať?, mám to povedať Adamovi?, atď atď.
Prečo hovorím o pravdepodobnosti a zákone schválnosti? Koľko času už ubehlo od toho, že prepukol ten škandál o mojom škandálnom správaní sa a podvádzaní? Odkedy som s Erikom v kontakte nebola. Dokonca mi minulý týždeň svojím jazykom v cudzom hrdle dokázal, že už je za tým, za mnou.... A zrazu mi napíše.... Mohol vycítiť, že sa vo mne niečo zlomilo? Mohol vytušiť na takú diaľku, že teraz pociťujem kadečo iné, len nie nehynúcu lásku k Adamovi? Nenapadlo mu napísať mi iba preto, že osud vie v akom som stave? Len nech mi ten osud nechce zase narobiť problémy.... Už by som ich nezvládla....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára