Ako po rokoch manželstva

Pekný večer Vám prajem,

čo robíte takto neskoro večer? Píšem neskoro, pretože toto je už pre mňa pokročilá hodina. Adam si ešte prezerá maily a reaguje na ne. Ja ležím s notebookom na kolenách a pozerám telku. Veľmi pasívne, pretože v nej seriózne nič nedávajú. Sem tam počujem ako zanadáva. Mal zlý deň. Usudzujem aj podľa toho, že mu ešte aj o tomto čase dokola zvoní mobil a doteraz so mnou neprehovoril ani slovo. Povedala som si, že počkám, kým sa dostane do pohody alebo si proste ľahnem, nebudem si ho všímať a zajtra sa obaja zobudíme do lepšieho rána. Pravdu povediac v takýchto chvíľach chápem skutočnú podstatu blogovania a som rada, že som s tým svojím vôbec začala. Spočiatku vznikal ako spoveď mojej skazenej duše. Postupne sa však stal nástrojom na šírenie nielen mojich nerestí a hriechov, ale aj obyčajných, nudných či všedných zážitkov. Keďže už medzi Vami a mnou neexistuje tajomstvo, ani myšlienka, s ktorou by som sa s Vami ostýchala podeliť, poviem Vám, že som si doteraz nevedela predstaviť, čo v skutočnosti znamená "s niekým bývať". Oficiálne spolu nebývame. Nechápte ma zle. No mám už dosť rokov na to, aby to mohla byť aj pravda. I tak u neho trávim väčšinu času. Je príjemné pri ňom zaspávať a ešte príjemnejšie zobúdzať sa do dňa, kedy on a ja už viac nie sme tajomstvom. Trápi ma len takýto večer. Kedy iba pracuje, má nervy, po niekom kričí cez telefón a ja chodím po špičkách, aby som ho náhodou nevhodným pohybom nevytočila. Občas si myslím, že mu vadí aj keď sa nahlas nadýchnem :-)

Nechcem vyznieť naivne, no nemyslela som si, že po tom všetkom čo sme si museli prežiť, nás eufória z dosiahnutého prejde tak rýchlo. Predtým som snívala o tom, ako budeme tráviť každú chvíľu spolu, budeme sa milovať všade, budeme chodiť do spoločnosti s hrdo prepletenými rukami. A dnešné pretavenie do reality? Sexu stále menej a menej, očakávania takisto, spoločné chvíle trávime iba v jeho dome, keď príde domov z práce (a to ešte aj tak pracuje na počítači) a do spoločnosti chodíme iba vtedy, ak to má charakter takmer predvolebnej kampane. Teraz sme my dvaja ako pár priveľmi skutoční. Všetko je už jasne definované a všetko je už jednoduché. Viem, že je to normálne.... Len som nebola pripravená na skok do tohto príliš normálneho a príliš málo výstredného "manželstva". 
Stretli ste sa s tým aj Vy? Po akom čase sa dvaja môžu dostať do tohto stereotypu? Skutočne musí ten plameň vyhasínať?