Dobré ráno prajem všetkým i napriek tomu, že je vonku tak škaredo.
Aký ste mali víkend? Ja sa nemôžem stažovať. Prežili sme takú milú pohodu, vynímajúc pár nepríjemných stretnutí. Mám však aj zlú správu, ktorá sa netýka môjho milostného života (aj ste si vydýchli, že? :)) V piatok som si poslala životopis na jednu pozíciu a dnes ráno ma čakala na maily odpoveď. Zamietavá. Vraj nemám dostatočnú prax. Samozrejme, že nemám, však som práve vyšla zo školy!!! Pardon, ale ako prváčka som hneď neriadila veľkú medzinárodnú spoločnosť!!!! Mám však titul pred menom a vedomosti. Zatiaľ si odmietam priznať, že v dnešnej dobe mi bude na nič.... Kam sme to dospeli, keď všetci chcú mladého človeka vo svojom tíme s 20ročnou praxou?? Uvedomujú si vôbec tie nesplniteľné predpoklady na ľudí? Nehovoriac o tom, že mladý človek má CHUŤ pracovať a neskutočnú túžbu niečo DOKÁZAŤ! Stretli ste sa už s tým? Netuším čo so mnou bude. Buď zasielam životopisy a čakajú ma negatívne odozvy (ak sa vôbec obťažujú odpísať) alebo nie je kam zaslať ten hlúpy životopis. Rodičia ma dali na výšku, aby som to mala v živote ľahšie.... Kto vtedy tušil, že nič ľahšie nebude........
Ale nechajme to, lebo na mňa doľahne depresia a nemienim si tým pokaziť dni. Nateraz to beriem tak, že na mňa čaká lepšia práca, len musí nadísť deň, keď sa "naše cesty pretnú" :-) Z toho čakania však žiadne peniaze nepadajú z neho, že áno? :-(
Vráťme sa teda k víkendu. Naposledy som Vám hovorila o tom, ako som stretla Erika s inou. Mám dojem, že sa tým prelomila nejaká "kliatba" a začala som ich stretávať všade, kam som sa pohla. Čo mi síce nevadí, ale nie je mi to ani príjemné. Niežeby som žiarlila, lebo som si ujasnila vo svojej ryšavej hlávke jednu vec: trpela som ako kôň, keď som s ním bola, lebo akokoľvek som sa hrala na lásku, jednoducho sa nedala predstierať. Som šťastná, že som s Adamom, i keď byť s ním znamená viac komplikácii, než byť s Erikom. Ale odhodlala som sa podstúpiť toto riziko a nezaväzovať sa v niečom, v čo neverím. Len viete... Problém je skôr tam, že keď sme náhodou na jednom koncetrovanom mieste všetci štyria, vyzerá to nasledovne: Adam sa ma snaží držať pri sebe, aby demonštroval aj navonok to, čo už aj tak všetci vedia a riešia. Erik sa snaží vehementne túliť k tej svojej (zatiaľ neviem meno) a tým dávať najavo, že sa na tú kur.. (rozumej mňa) už načisto vykašlal. Potom tam stojíme my dve. Druhá neistá mojou prítomnosťou a ja otrávená z nepríjemnosti situácie. Ako sa dá správne správať v takom prípade? Jedna moja známa riešila podobnú situáciu tak, že sa svojej sokyne pekne pozdravila a hrala sa na sebavedomú usmiatú ženskú. Rozdiel však bol v tom, že ona dosala kopačky od neho a tým sa role nás dvoch diametrálne odlišujú. Odomňa sa skôr čaká, že slopím zrak a preukážem hlbokú lútosť nad svojimi činmi. Žiadne morálna právo na mojej strane nehľadajte.
Keď som tak s pohárom v ruke po Adamovom boku letmo pozerala na Erika a jeho milú, videla som to, čo nik iní nie. Došlo mi, akí sme všetci zlomení. Nielen Erik, ktorý odomňa dostal naozaj hlbokú ranu do srdca, ale všetci zainteresovaní. Erika som zlomila ja, jeho priateľku on, lebo bol stále nešťastný kvôli mne (i keď sa hral na niečo iné), Adam bol príčinou môjho trápenia a Adamovým zase ja. Keby všetci tí ľudia, ktorí na mňa dokážu ukázať prstom ako na "pobehlicu" vedeli, že to nebolo obyčajné rozťahovanie nôh, ale niečo silnejšie, pristupovali by ku mne inak? Zmenila by táto skutočnosť niečo na tej, ktorú jedinú sú ochotní vidieť? Dokázali by pochopiť moje dôvody, prečo som veci riešila tak a nie inak? Zaslúžim si v ich očiach milosť? Alebo som morálne tak poklesla, že jediným mojím spojencom bude skutočne iba čas? Prečo by ma to vlastne malo trápiť......................?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára