Ahojte,
dnes o nič krajšie počasie ako včera, čo poviete? Čo sa mňa týka, stále nie som bližšie k rozhodnutiu odpísať/neodpísať Erikovi. Je piatok a za normálnych okolností by som sa tešila na piatkový večer a vlastne na celý víkend s Adamom, ale teraz..... Neteším sa ani na to, že príde domov z práce (inokedy ho s radosťou a nedočkavosťou čakávam). Teraz tu sedím s čajom v ruke a snažím sa samú seba presvedčiť, že nič nie je také zlé, ako sa zdá. Že na všetko existuje racionálne a uspokojivé vysvetlenie. Rozhodla som sa, že ak tak hrozne potrebujem počuť nejaké argumenty, budem mu musieť povedať, čo sa so mnou deje. Aj napriek tomu, že to bude znamenať dobrovoľné priznanie, že som sa "hrabala" v jeho telefóne.... Nuž ale, čo je horšie? Priznať sa k svojmu poklesku a dúfať v nápravu alebo sa obávať z reakcie a preto čušať a tým nás nadobro odsúdiť na zánik? V čo dúfam, pýtate sa? Že možno dostanem nejaké odpovede.... Bojím sa však či existuje niečo, čo by mohlo zmierniť moje sklamanie. Veď čo také by mi dokázalo celú situáciu zlepšiť?
Popri premýšľaní nad tým čo je a nie je správne urobiť, som sa zároveň "uzrozumela" sama so sebou, že dám šancu Adamovi vysvetliť SMS-ky poslané tej čúze a potom sa rozhodnem, čo s Erikom. I keď by som ho nerada opäť vodila za nos a nerada v ňom vyvolala plané nádeje. Nechcem sa s jeho citmi opäť zahrávať.... Možno stretnúť sa s ním nie je dobrý nápad v žiadnom prípade... Ani v takom, keď som nekonečne naštvaná na Adama a najradšej by som mu hlavu ustavične trieskala o stenu..... Lepšie povedané, v takom prípade to VOBEC nie je správne.Erik si to nezaslúži. Ak sa čo i len o krok posunul ďalej od toho, čo sa medzi nami stalo, nemala by som sa s ním zahrávať. Hoci, pravda je, že by som ho tak rada videla... Nie z romantického dôvodu. Ale chcieť ho vidieť z iného, by bolo za každých okolností egoistické. Mrzí ma len to, že som z hnevu voči Adamovi vôbec premýšľala nad tou možnosťou.
Včera sa chcel Adam milovať. Vykrúcala som sa a vymýšľala prečo nie. Samozrejme vie, že sa niečo deje, lebo ak nemám chuť na sex JA, musí v tom byť veľmi, ale veľmi silný argument. Prečo, som mu však nevysvetlila. Radšej som sa otočila na druhý bok a snažila sa rýchlo zaspať, hoci mysľou mi behali predstavy o mojom Adamovi ako sa miluje s inou.... Aj teraz mi mráz behá po chrbte, ako špatne mi prišlo z jeho rúk, ktoré sa dotýkala INEJ!!!! Myslela som iba na tie slová v správach a čoraz jasnejšie som si dokázala predstaviť obraz na ich prepletené telá.........bŕŕŕŕŕ :-( Bojím sa, či táto nechuť niekedy prejde. Aká je šanca, že to strávim? Dokázali ste niektorá z Vás, čitateľky moje, odpustiť neveru? Dokázali ste sa nad to povzniesť a tváriť sa, že sa nič nestalo? V tom najlepšom prípade sa tváriť, že ste celkom ZABUDLI?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára