Keď to príde zle je, keď to nepríde chceme, aby zle bolo :-)

Čaute ženy, 

pýtate sa kde som ZASE bola DVA DNI? Nuž.... Premýšľala som, ako Vám to poviem... A či vôbec mám.. A čo poviem Adamovi?? Sakra... Nie takto som to plánovala!!

OK, myslím, že niet inej cesty, ako to proste na Vás vybaliť: 

NEDOSTALA SOM TO!!!! 

Spočiatku som nechcela maľovať čerta na stenu, veď to poznáte: mešká to minútu a už stresujeme, nakoniec to aj tak príde a vydýchneme. Ja som však čakala minútu-dve, hodinu-dve, deň-dva a tak tu sedím a počítam...

Bežný scenár, keď sa žena obáva tehotenstva. Hm, obáva.... Je to vôbec správne či pekné slovo, aj keby som BOLA tehotná? Obava by mala byť z niečoho, čoho sa bojíme, čo vyslovene nechceme alebo nás ohrozuje a nie bábo....Z toho stresu a nekonečných otázok a myšlienok som si dnes povyrazila na zmrzlinku. Keď si na ňu spomeniem, opäť sa mi zbiehajú slinky. Moja obľúbená cukráreň s obľúbenou obsluhou mi vždy takto ulahodí, aj keď nechcem. Naháňa mi však hrôzu s akou chuťou som ju zjedla!!! (na obrázku veru aj vidno, že som najskôr pachltne do nej zaborila lyžičku a až potom cvakla :-))

Určite to poznáte (a opäť som použila veľmi frekventovanú hlášku mojej najlepšej kamošky)...: S niekým bývate a samozrejme aj aktívne spávate (alebo len spávate), celý mesiac všetko v pohode až kým nenastane deň D. Vtedy napäto čakáte, lebo šanca je tam VŽDY. Čakáte, čakáte, keď sa nedočkáte kontaktujete kamošky (svoje konzílium) a preberáte model pravdepodobnosti. Ony Vám pritom dokola hovoria, že "ZARUČENE NIE STE TEHOTNÁ", veď čo by Vám aj iné mohli povedať? Dobre vedia, že iné počuť NEchcete a preto sú ochotné klamať Vám, aj keby ste im na rovinu povedali, že ste sa nijako NEchránili. Ale kamošky sú od toho, aby aj napriek takejto očividne možnej možnosti povedali "ale prosím ťa, vieš koľkí sa snažia a ty by si bola len tak.." alebo niečo v tomto zmysle. Hore ruka tá, čo to už zažila. Buď ako tá, čo bola ochotná takto klamať alebo ako tá, čo bola takto klamaná. 

Nie je zaujímavé ako nás dokáže upokojiť, ak nám čo len jedna povie, že sa to proste stať NEMOHLO? Vezmime si príklad: jedna by mi povedala, že určite SOM tehotná, druhá, že určite NIE SOM. Hádajte, ktorej by som verila  :-) 

Tak či onak, zatiaľ som to nepovedala žiadnej kamoške a čudujem sa, že Vám to opäť vešiam na nos. Začala som mať však dojem, že tu môžem povedať čokoľvek, čo je príjemné... Nuž ale čo ďalej? 

Adam je doma, zase niečo pozerá na nete a ja si vylievam srdce a radím sa s Vami. Absolútne mi nepomohlo, keď mi včera povedal, že mi narástli prsia (čo by ma za iných okolností samozrejme potešilo). Dá rozum, že som si začala vehementne vyhľadávať na internete za aký čas sa zväčšujú prsia a kedy sú na tele viditeľné prvé znaky gravidity. Chcela som počkať ešte pár dní a potom by som zašla za gynekológom. Nechcem vyzerať ako hysterická krava. Tak vyčkám a uvidíme. Ak prídu nepôjdem, ak neprídu pôjdem. Logické, nie? :-) 

Začína mi však vadiť byť v tomto strese sama. Každú chvíľu som bližšie k tomu, aby som mu o tom povedala, ale bojím sa jeho reakcie. Čo ak začne šalieť viac než ja a zistím, že jeho reakcia sa mi v žiadnom prípade nepáči? Čo ak by to dieťa chcel a ja by som cítila tlak z jeho strany, lebo ja ho ešte nechcem? Alebo ho nebude chcieť a mňa urazí to, že so mnou nad zakladaním rodiny ešte neuvažuje? (Typická žena - neviem čo chcem, ale v hocijakom prípade sa nahnevám :)) Tak sa pýtam Vás, baby, čo mám urobiť? Povedať? Poraďte prosím, čakám online na Vaše rady. Ďakujem!! 

Ďakujem každej čitateľke! Cením si Vás a už teraz ste mi kamarátkami!

Pekné ráno Vám prajem (začala som trochu sentimentálne) :-) 

Ja viem, že v poslednom čase začínam každý svoj príspevok rozprave o počasí, preto ho dnes vynechám (i keď Vám aj tak poviem, že je STÁLE ZAMRAČENÉ!!!) :-) 

Sedím tu, scenár rovnaký ako včera, predvčerom, predpredvčerom, Adam v práci, ranná káva na pravo na stole, Zeus na pravo pod stolom, Amy na mojich kolenách a ja so svojimi myšlienkami pred pc.  

Už teraz viem o čom by som Vám dnes chcela napísať, no mám srdci ešte jednu vec: každý deň mám niekoľko čitateľov na svojom blogu a z tejto účasti mám veľkú radosť. Nie sú to iba prázdne slová, pretože nemám pocit samoty, keď každý deň trávim rovnako. Cítim sa produktívny a užitočná, keď vidím od Vás komentár alebo like a to všetko iba vďaka Vám! :-) 

Mohla by som Vás poprosiť, čitateľky moje, či by ste mohli svoje obľúbené príspevky zdieľať i sami? Bola by som totiž rada, keby o tomto blogu vedelo čo najviac žien. Prečo? Lebo si myslím, že ak sa máte s kým o svojom probléme porozprávať, má to svoje opodstatnenie. Prečo po druhýkrát? Lebo ste mi poskytli už toľko pohľadov na moje "problémy", ktoré mi pomohli, že by mohli pomôcť aj iným ženám a dievčatám a preto to má ešte väčš význam. Čo poviete? :) Ďakujem Vám vopred za každý share a teším sa na ďalšie a ďalšie postrehy :-)

Ako svokra vychovala, tak nám ho dala

Pondelok ráno a na profesii veru zatiaľ žiadna sláva. Tak tu sedím s rannou kávou po pravici, Zeusom po lavici a Amy na mojich nohách (aspoň príjemne zohrieva). Chytá ma panika. Čo budem robiť každý boží deň bez práce? Ráno vstanem, pripravím Adamovi raňajky, on ide do práce a ja nečinne sedím doma (prípadne sem napíšem svoje myšlienky). Buď niečo upracem alebo prehadzujem. Neustále pretláčanie nábytku z jedného konca na druhý ma už ale nebaví. Tak sa pýtam, či máte nejaké rady/typ ako z tohto domasedenia nezošedivieť? 

Možno často premýšľam nad hlúposťami iba pre priveľa času a primálo aktivít. Mám pár kamarátov (nepotrebujem tisíc), s ktorými by som čas trávila, keby neboli prácoupovinní. Tak som v skupine známych ostala jediná ako nezamestnaná. Keď si spomeniem ako som sa tešila, že výdem zo školy a budem zárobkovočinná. Ach....

Tak mi neostáva iné, iba Vás otravovať svojimi postrehmi a novinkami v živote. Ak ste čítali môj posledný príspevok, možno ste nadobudli mylný dojem z Adamovho posledného správania. Možno ste si začali pomaly myslieť, že je nadpozemsky romantický, ohľaduplný, empatický a blabla. Milé čitateľky, Adam je stále iba chlap. A ako chlap sa aj 99,9% času správa. Nechcem o ňom hovoriť škaredo, veď hovorím o vlastnom partnerovi. Chcem len dať na správnosť, že ŽIADEN chlap nie je pozorný celoživotne a že ak aj taký je, má na to dôvod. Mojím šťastím (v nešťastí) bolo, že Adamovým dôvodom na romantické gesto, bolo dusno, ktoré chcel vyriešiť. Ovšem, jeho snaha bola lepšia ako drôtom do oka, čo si budeme klamať. Len nechcem, aby ste žili v dojme, že žijem s vysneným hrdinom, o ktorom iba čítate a nikdy ste ho na živo nestretli . Hoci ho veľmi ľúbim, musím priznať, že je: egoistický a samoľúby, ktorý bol maminkou taký hýčkaný, že mu nie je dobré takmer nič, čo uvarím, čo napečiem, ako vyperiem,ako vyžehlím atď (určite to poznáte, ak s niekým žijete pod jednou strechou). 

Včera, keď sme sa vrátili zo spomínaného víkendu som chcela prezliecť posteľnú bielizeň, nech búvame v čistučkých a voňavých perinách. On sedel za počítačom a riešil firemné záležitosti. Dorazil ma však, keď sa postavil nadomňa a spýtal, prečo to robím tak, a nie hentak. Pozrela som na neho výrazom "ešte jedno slovo a prerazím ťa cez zábradlie", tak sklopil uši a odišiel. (Tak akože, potrebujem ja počúvať od neho, čo mám ako robiť? Nech si to urobí sám, keď vie tak veľmi teoretizovať)!!

A tak sa Vás chcem spýtať, tých, čo majú s týmto skúsenosti: dá sa chlapa naučiť novým "móresom"? Dá sa ho navyknúť na, možno, iné pravidlá v domácnosti, než na ktoré bol doposiaľ naučený? Pretože... Už niekoľko mesiacov sa ho snažím naučiť, aby po sebe (ak už ho aj neumyje), špinavý riad ZODVIHOL a dal DO DREZU!! Väčšinou mi ho nechá na stole, akoby som po ňom mala všetko odkladať. Alebo nech špinavú lyžičku od kakaa či kávy nedáva na OBRUS, ale na tanier!! Veď tam ho má pred sebou!! Alebo nech svoje ponožky nerozhadzuje po dome, ale keď si ich už zobul, nech ich ZODVIHNE a ODLOŽÍ do špinavého! Veď ten ratanový "zbierač prádla" stojí rovno pred ním!! 

Sú to všetko veci, ktoré som si nemyslela, že budem niekedy riešiť. Nechápala som debatám o tejto téme, boli to všetko pre mňa malichernosti. Zrazu som vyrástla, mám partnera, s ktorým žijem a zrazu riešim ROVNAKÉ problémy! Na jednej strane mi je z toho smiešne, na druhej sa zaprisahávam, že ak budem mať syna, naučím ho základom správania v domácnosti so ženou, aby moju nevestu potom z neho a teda zo mňa šľak netrafil. Lebo všetko je aj tak iba vizitka svokry, nie? :-)))

Pravda môže byť oslobodzujúca

Pekný nedeľný podvečer Vám všetkým prajem,

ako ste prežili víkend? Dúfam, že bol skvelý a máte plno síl na nový pracovný týždeň. Chcete vedieť, čo som robila ja? Prečo som tu nebola? Nuž.... Môj argument Vám možno bude pripadať spočiatku neuveriteľný.... 

V piatok mi Adam volal niečo pred obedom a vravel, nech nám zbalím veci, že ideme na víkend preč. Najskôr som bola prekvapená, takýto nápad som z jeho strany nečakala. Tak som začala so zdvihnutým obočím baliť potrebné veci na dve noci. Napäto som ho čakala (takmer som zabudla nato, ako veľmi sa na neho hnevám). Keď prišiel domov o piatej, nabalili sme auto s vecami a vyrazili. Stále mi nechcel povedať kam ideme, tak som čakala a ďalej sa s ním nebavila (stále som držala bobríka mlčanlivosti). Aj mi napadlo, pravdu povediac, že ak by ma chcel zakopať niekde v lese, nežiadal by, aby som zbalila oblečenie (jedine, že by mi kázal prezliecť sa na tú smrteľnú príležitosť)... Tak som sa prestala obávať a nechala sa unášať jeho spontánnym plánom (všetko by bolo omnoho krajšie, keby som do neho bola stále slepo zamilovaná). Celú cestu sa usmieval po pod fiktívne fúzy a mal v očiach zbesilý výraz. Keď sme zaparkovali pred hotelom, kde sme sa prvýkrát milovali, došlo mi, že si ma chce udobriť (to som mu o smskách ešte nič nepovedala). 

"Tak? Čo povieš?" spýtal sa ma víťazoslávnym výrazom, akoby ma celé jeho chabé gesto malo dostať na lopatky.

"Čo mám povedať?" nechápte ma zle.... Ale tento scenár by sa skôr hodil do inej atmosféry. A medzi nami bolo dusno už pár dní.

Videl na mne, že nie som z jeho úletu na mäkko, tak nám začal rezignovane nosiť tašky k recepcii. Ako sa ukázalo, zajednal nám dokonca tú istú izbu, ako to urobil pred (asi) dvoma rokmi. Samozrejme, pochytila ma nostalgia. Pozerala som na izbu s nehou. Cítila som sa však zmätene. Pocity radosti a krásnych spomienok prebíjali nové, negatívne. 

"Poď ku mne." nevzdával sa a pritiahol si ma k sebe. Začal ma bozkávať na krku, hladiť po celom tele. Na chvíľku som sa nechala strhnúť momentom, no v zápätí som sa mu vytrhla zo zovretia.

"Nechaj ma!" vyletelo zo mňa skôr, než som to dokázala ovládnuť. Odstúpila som od neho, akoby ma pálil. 

"A dosť. Čo sa ti porobilo? Už tri dni si divná. Nemôžem sa ťa dotknúť, nekomunikuješ so mnou... Čo som spravil?!" hneval sa na mňa a to ma ešte viac rozhnevalo. Čo si myslí o sebe?!! JA som tu tá  čo má PRÁVO sa HNEVAŤ!!!!

"Čo si spravil?! To, že si pretiahol tú chuderu sa ti máli?!!! Tak vieš čo? Prečítaj si smsky z toho obdobia a potom sa ma skús ešte raz spýtať, čo si spravil!!!!" jačala som na neho vo výbuchu všetkých potláčaných emócií. Mala som dojem, že po vypovedaní všetkých slov som sa mohla konečne po čase opäť nadýchnuť.... Lapala som horlivo po dychu, hruď sa mi energicky dvíhala, kým tá jeho prešla z útoku do obrany. Naštvaný výraz v jeho tvári nahradil, ani neviem aký. Bola to zmes strachu, viny, hnevu, ľútosti,....

Pomaly si sadal na posteľ. Priam som videla všetky jeho myšlienky prúdiť po jeho mysli.

"Ja... Vravel som ti, že sa to stalo. Priznal som sa. Čo čakáš odo mňa?" spýtal sa ma, ale znel ubolene. Akoby už dávno oľutoval svoje činy. Akoby som mu opäť pripomenula to, na čo sa všemožne snažil za ten čas zabudnúť. Pri pohľade na neho mi začali stekať slzy po tvári. Bolo mi smutno. Ale zrazu nie preto, čo ma dovtedy štvalo. Dôvodom bola ľútosť nad tým, že sme sa dopracovali až sem. Že sme sa napriek všetkému zlému, čo sa nám prihodilo dostali až sem a ja sa idem vŕtať v minulosti. A načo?? Nie som bez viny. Správala som sa rovnako zle. Ak nie horšie. Prečo ho idem trestať, keď on mi dokázal odpustiť? Prečo mám na to väčšie právo než on? Zrazu mi nič nedávalo zmysel. Chcela som ho len objať. 

"Neviem... Myslela som, že som sa s tým zmierila, ale neide mi to. A keď som videla tie smsky, čítala tvoje vyznania lásky, a všetko.... Nemyslela som si, že ma v živote môžu tak zabolieť slová...." začala som mu vysvetľovať, čo som sama ťažko chápala a vedela pomenovať. Pokračovala som: "Chcem byť s tebou. Po tom všetkom si tu pri mne, zobúdzam sa pri tebe. Nechcem o to prísť, ale potrebujem čas to spracovať. Potrebujem počuť, že pre teba nič neznamenala. Že mi už takto nikdy neublížiš..." Plakala som. Hoci mi to bolo trápne a pri spomienke na tú situáciu krútim hlavou. 

"Nič pre mňa neznamenala. Myslel som si, že to vieš. Hneval som sa na teba, lebo si stále nebola moja. Chcel som ťa vytrestať, až sa mi to vymklo z rúk... Ak je v živote vec, ktorú budem navždy ľutovať, je to presne ten okamih, kedy som si myslel, že môžem byť šťastný s inou." pozeral na mňa a videla som, že mi neklame. Veď ja som vždy cítila, že som pre neho výnimočná. Vždy.... Tak prečo som sa nechala zneistiť? 

Začala som ho bozkávať, on si ma pritúlil a stískal. V ten večer sme z izby ani nevyšli. Prežili sme rovnakú noc ako vtedy pred dvomi rokmi.....
Ženy moje, vidím, že návštevnosť tohto príspevku je parádna, z čoho sa veľmi teším a ďakujem Vám za podporu :-) Veľmi by som ocenila, keby ste dali "like" pod každý príspevok, ktorý sa Vám páči :-) Pusu posielam.

Predstieraná amnézia nie je riešenie

Ahojte, 

dnes o nič krajšie počasie ako včera, čo poviete? Čo sa mňa týka, stále nie som bližšie k rozhodnutiu odpísať/neodpísať Erikovi. Je piatok a za normálnych okolností by som sa tešila na piatkový večer a vlastne na celý víkend s Adamom, ale teraz..... Neteším sa ani na to, že príde domov z práce (inokedy ho s radosťou a nedočkavosťou čakávam). Teraz tu sedím s čajom v ruke a snažím sa samú seba presvedčiť, že nič nie je také zlé, ako sa zdá. Že na všetko existuje racionálne a uspokojivé vysvetlenie. Rozhodla som sa, že ak tak hrozne potrebujem počuť nejaké argumenty, budem mu musieť povedať, čo sa so mnou deje. Aj napriek tomu, že to bude znamenať dobrovoľné priznanie, že som sa "hrabala" v jeho telefóne.... Nuž ale, čo je horšie? Priznať sa k svojmu poklesku a dúfať v nápravu alebo sa obávať z reakcie a preto čušať a tým nás nadobro odsúdiť na zánik? V čo dúfam, pýtate sa? Že možno dostanem nejaké odpovede.... Bojím sa však či existuje niečo, čo by mohlo zmierniť moje sklamanie. Veď čo také by mi dokázalo celú situáciu zlepšiť?

Popri premýšľaní nad tým čo je a nie je správne urobiť, som sa zároveň "uzrozumela" sama so sebou, že dám šancu Adamovi vysvetliť SMS-ky poslané tej čúze a potom sa rozhodnem, čo s Erikom. I keď by som ho nerada opäť vodila za nos a nerada v ňom vyvolala plané nádeje. Nechcem sa s jeho citmi opäť zahrávať.... Možno stretnúť sa s ním nie je dobrý nápad v žiadnom prípade... Ani v takom, keď som nekonečne naštvaná na Adama a najradšej by som mu hlavu ustavične trieskala o stenu..... Lepšie povedané, v takom prípade to VOBEC nie je správne.Erik si to nezaslúži. Ak sa čo i len o krok posunul ďalej od toho, čo sa medzi nami stalo, nemala by som sa s ním zahrávať. Hoci, pravda je, že by som ho tak rada videla... Nie z romantického dôvodu. Ale chcieť ho vidieť z iného, by bolo za každých okolností egoistické. Mrzí ma len to, že som z hnevu voči Adamovi vôbec premýšľala nad tou možnosťou.

Včera sa chcel Adam milovať. Vykrúcala som sa a vymýšľala prečo nie. Samozrejme vie, že sa niečo deje, lebo ak nemám chuť na sex JA, musí v tom byť veľmi, ale veľmi silný argument. Prečo, som mu však nevysvetlila. Radšej som sa otočila na druhý bok a snažila sa rýchlo zaspať, hoci mysľou mi behali predstavy o mojom Adamovi ako sa miluje s inou.... Aj teraz mi mráz behá po chrbte, ako špatne mi prišlo z jeho rúk, ktoré sa dotýkala INEJ!!!! Myslela som iba na tie slová v správach a čoraz jasnejšie som si dokázala predstaviť obraz na ich prepletené telá.........bŕŕŕŕŕ :-( Bojím sa, či táto nechuť niekedy prejde. Aká je šanca, že to strávim? Dokázali ste niektorá z Vás, čitateľky moje, odpustiť neveru? Dokázali ste sa nad to povzniesť a tváriť sa, že sa nič nestalo? V tom najlepšom prípade sa tváriť, že ste celkom ZABUDLI?

"Ryšavej zákon málo-pravdepodobnej pravdepodonosti"

Ahojte, neviem čo sa to deje s počasím v posledné dni, ale hanba-nehanba, sedím zababušená v deke s počítačom na kolenách. Ak sa pýtate ako je to možné o druhej poobede, pripomeniem Vám, že som NEZAMESTNANÁ :-)- ten úsmev iba preto, aby som nevyznela moc negativisticky.

Tak.....

Hoci mi je proti chlpom termín "zákon schválnosti", tentokrát ho budem musieť použiť, lebo to inak popísať neviem. Jedine, že by som vymyslela vlastný termín, trebárs "Ryšavej zákon málo pravdepodobnej pravdepodonosti". Ide o to, že: po včerajšku, kedy som bola (kto to čítal, vie) naozaj na dne, sa mi ozval...... chvíľka napätia..... ááááno..... Viete? PRESNE TAK!!!! ERIK!!! 

Keď mi v noci cinkla SMS-ka rozospato som na ňu pozrela. Inak by ma nerozrušila, no odkedy zaspávam pri Adamovi, nikto nemá dôvod písať mi o tom čase. Bol to Erik. V skutku som si najskôr myslela, že sa mi sníva. Veď uznajte, pravdepodobnosť, že sa mi ešte niekedy ozve bola naozaj mizivá. Jediné moje šťastie bolo, že ma Adam kopol do stehna, keď sa prevaľoval zo strany na stranu a zacítila som bolesť. V tej chvíli mi došlo, že to sen nemôže byť a zmätene som sa posadila. Stále dokola som čítala krátky text, čo mi poslal. Stálo tam: "Chcem ťa vidieť. Stretnime sa." 

Od druhej som oka nezažmúrila. Premýšľala som. Odpratala som sa do obývačky a tam som sedela až do rána. Keby mi to napísal včera, kašlala by som na to. Napísal mi však krátko na to, ako som zistila tie  nepríjemné skutočnosti.... Takže mi to nedalo. Hlavou mi behala otázka, prečo ma chce vidieť? Čo by mi chcel povedať? Zabudla som si u neho niečo? Nie, to som úplne vylúčila. Stav, v akom som sa nachádzala mi vôbec nepomáhal. Alebo lepšie povedané Adamovi nie. Bola som na neho nahnevaná, bola som sklamaná, frustrovaná, ponížená a neviem čo ešte..... Jedine tieto pocity ma donútili nezavrhnúť myšlienku stretnúť sa s ním hneď v zárodku. Už sú dve hodiny poobede a stále som neodpísala. Nechcela som nič unáhliť v návale, nie tých najsprávnejších, pocitov a neskôr niečo ľutovať. Na druhej strane mi napadá, že sa z jedného stretnutia nemôže nič stať. Je tu však veľa otázok: mám ísť?, mám nad tým vôbec premýšľať?, mám to povedať Adamovi?, atď atď.

Prečo hovorím o pravdepodobnosti a zákone schválnosti? Koľko času už ubehlo od toho, že prepukol ten škandál o mojom škandálnom správaní sa a podvádzaní? Odkedy som s Erikom v kontakte nebola. Dokonca mi minulý týždeň svojím jazykom v cudzom hrdle dokázal, že už je za tým, za mnou.... A zrazu mi napíše.... Mohol vycítiť, že sa vo mne niečo zlomilo? Mohol vytušiť na takú diaľku, že teraz pociťujem kadečo iné, len nie nehynúcu lásku k Adamovi? Nenapadlo mu napísať mi iba preto, že osud vie v akom som stave? Len nech mi ten osud nechce zase narobiť problémy.... Už by som ich nezvládla....

Nedráždi mobil bosou nohou,.... mohol by ťa uštipnúť... :-(

Raz mi ktosi povedal: trápi sa iba ten, čo sa CHCE trápiť. Najskôr som toto tvrdenie kategoricky odmietala. Snáď sa trápim preto, lebo mi na to niekto/niečo dal dôvod, nie preto, lebo sa v tom vyžívam...?! 

No dnes som si uvedomila, že je to pravda!! Smutné, ale je to tak... Dobre viete, Vy i ja, že som mala celý deň a ešte aj pred pár hodinami blbú náladu z celého nevydareného pohovoru. Adam prišiel domov, povedala som mu o tom (prikrášlila pravdu iba natoľko, aby zo mňa nerobila chuderu) a išiel so Zeusom von. Mobil si nechal doma, vraj mal už telefonátov vyše hlavy, že chce vypnúť. Volal aj mňa, ale radšej som ostala upratať kúpeľňu (nebola by som dobrá spoločnosť). Keď som chcela odhodiť pár vecí do koša, prešla som okolo jeho mobilu, ktorý ostal na gauči. Priam by som prisahala, že sa čas zastavil a chvíľu som naň iba hľadela. Potom mi napadlo, že mám možno poslednú brilantnú možnosť nazrieť mu doň. Rýchlo som k nemu pribehla a začala sa v ňom hrabať. Na moje veľké prekvapenie i úľavu som tam nič podozrivé nenašla až do chvíle, kým som SMS-ky nezrolovala až niekde do minulého roka. Tam  to bolo! Meno, ktoré som tajne dúfala, že nájdem! (vidíte, hovorím, že čistá samovražda). Neviem Vám vysvetliť, prečo som ho tam chcela nájsť. Buď som chcela vidieť dôkazy na vlastné oči, alebo som hľadala dôvod na hnev a ešte depresívnejší stav.. Neviem, ktorá z tých možností je horšia. 

A tak začalo moje besnenie nad správami a vlastné DOBROVOĽNÉ bičovanie... Netuším ako dlho som tam sedela, netuším koľko času ubehlo ani koľko hektolitrov sĺz som pri tom vyronila. Najhoršie boli odoslané správy. Čítala som tam vety typu: "aj ja ťa ľúbim, budeme spolu, daj mi čas, opustím ju...." Pane Bože!!!! Tým JU myslel MŇA!! Pane Bože!!! Oni dvaja plánovali, že ma pustí k vode a budú spolu!!! Každá otvorená správa a každá veta z nej mi rozrýpavala vždy väčšiu a väčšiu dieru do srdca!! (Neverím, že to toľko znesie, kedy pukne?????!) Vedela by som Vám hádam opísať aj aký je to pocit, keď krváca :-( 

Viete čo je na tom celom EŠTE horšie? I napriek všetkému som ako v tranze, ani v záujme vlastnej sebazáchovy, nedokázala jediným jednoduchým pohybom mobil odhodiť. Hľadala som ďalšie usvedčujúce správy a snažila sa stanoviť aj ich časový horizont. Hádam najhoršie bolo, keď som videla odoslanú správu na MOJE číslo a následne na JEJ. Takmer identické keci.... Napriek tomu ako hrozne to znie (alebo práve preto) som potrebovala tú šialenú bolesť cítiť. Mohla som s tým prestať, alebo s tým vôbec nezažať. Ale neurobila som to. Vedome som do toho išla predpokladajúc čo tam nájdem. A ani to mi nebolo sväté... Dodnes som nepripúšťala možnosť, že by sa človek mohol dobrovoľne vystaviť takýmto mukám....

Keď tu celá opuchnutá od revu sedím v apatii na gauči (špirála rozmazaná, tričko premočené od sĺz, červené oči i nos), premýšľam. Ako to môže tak bolieť? Obyčajné slová? Prečo som to chcela vidieť???? Ako mi to vôbec mohol urobiť???!! JA SOM SA SNAŽILA OD SEBA ERIKA ODOHNAŤ a on čo robil?!!!! Vytváral si s INOU INÝ vzťah!!! Pane Bože.... Myslím, že som v dôsledku tohto rozjímania donútená opraviť svoje predošlé tvrdenie....... Možno som ani tak nechcela vedome trpieť, ako som len chcela poznať odpovede na moje nevyslovené otázky. Prenasledujú má odkedy sa mi priznal. Bála som sa pýtať, lebo som nechcela poznať odpovede, no teraz pripravená SOM vypočuť si ich. Musíme to ukončiť, aby sme my dvaja mohli začať........ Lenže netuším ako na neho pozrieť, keď sa so Zeusom vráti.......... :-(

Pohovor

6:50 a už som hore... Niežeby niekto nevstával skôr než ja... Mojím momentálnym dôvodom na nespavosť je blížiaci sa pohovor. Som pozvaná na 10-tu a už teraz vyberám čo si oblečiem. Adam sa nespokojne prevaľuje na posteli, lebo šúštím, vyberám, komentujem... Na nete radia tmavšie farby, uzavreté topánky (dnes to nebude problém, veď prší) a stredne veľkú kabelku (to vážne záleží aj na veľkosti tašky, ktorú so sebou vezmem??? Čo to o mne napovie?) Nuž, keď radia na nete, poslúchnem. Takže budem vyzerať tuctovo a nevýrazne a kto vie... Možno moja stredná kabelka na nich urobí dojem a ja Vám večer oznámim, že mám prácu!!... :-)

Držte mi palce. Dúfam, že tí z Vás, ktorí ešte nemusia vstávať spia pokojne a tým, ktorí muselí do roboty či do školy prajem pekné ráno :-)

Ženy sú mrchy

Dobre, možno je toto tvrdenie trúfalé a netaktné, ale nalejme si čistého vína. Ktorý iný živočích dokáže znepríjemniť druhému život natoľko elegantne, natoľko noblesne ako to vedia jedine ženy? Nechápte ma zle, milujem byť ženou, som hrdá na toto pohlavie, no pravdou je tiež, že vieme byť rovnako deštruktívne, ako tvorivé. Jeden by ani neveril... (Verím však, že Vy, milé čitateľky, mi veríte) Preto som sa vždy radšej kamarátila s chlapcami. Oni nikdy neriešili. Maximálne sa pobili a následne sa išli spolu opiť.... A ženy? Hrajú sa na kamošky a za chrbtami sa ničia navzájom. 

Prečo mám nutkanie Vám hovoriť práve o tomto? Pretože verím, že každá s Vás, rovnako ako aj ja, má takú nepriateľku. Je to zákon prírody, našej DNA. Sme súťaživé, závistlivé, neprajné. Keď nám stojí v ceste možno lepšia než sme my samy, zúrime a všemožne sa snažíme podkopať status svojej rivalky. Meno tej mojej je Petra. Je to typická blonďatá, nadutá, umelá barbína. (Taká čo sa tvári, že je pohodlné chodiť na 15 centimetrových opätkoch a jesť šalátiky a vlastné vlasy) Myslím, že mi v živote závidela práve moju nenútenú povahu a otvorenosť. Myslím, že mi závidí, že dokážem vyjsť na ulicu v teplákoch a stále byť nad vecou. 

Hoci sa "nemusíme" už od škôlky (pamätám si na jej nenávistné pohľady už keď ešte nebolo ani vidno od zeme) boli časy (naozaj krátke), kedy sme sa hrali na to, že sa "môžeme". Viac by sa hodil termín "ticho pred búrkou" alebo "alternatívne prímerie". Boli to časy, kedy sme sa chodili spolu zabávať a rozoberali sme všetko. Patrili sme do jednej partie veľkej tlupy báb. Ovšem, vždy som vedela, že tento stav je krátkodobý a je len otázkou času, kedy sa prímerie definitívne skončí. A skončilo sa veru, keď som začala oficiálne chodiť s Adamom. Neviem čo ju žerie, ale že za príčinou pátrať nebudem je ďalšia vec....

Na druhej strane... Ak by som tvrdila, že mi to nevadí, klamala by som. Už nemám 5 ani 15, aby som sa zaoberala takými negatívnymi pocitmi voči komukoľvek. Neviem či som z toho proste vyrástla, ale uberá ma to zbytočne o energiu. Cítim sa zle, keď sa niekde stretneme, hoci ju vždy veľmi rada pozdravím. Rada by som sa pristavila, prehodila pár slov a s dobrým pocitom sa rozlúčila. Nevravela som, že jej musím ísť v budúcnosti za krstnú mamu jej detí, ale vážne sa musíme nenávidieť, keď je vysoko pravdepodobné, že sa budeme vídavať celý život? Neostáva mi iné, len dúfať, že sa aj jej život naplní. Že prestane mať potrebu merať si so mnou sily a bude šťastná sama za seba a zo seba. Lebo takto ju môžem zatiaľ iba ľutovať.... A Vy? Tiež máte niekde svoju "Petru"?

Dobrá rada nad zlato - ŽIADNA RADA

Ak ste aj dnes navštívili môj blog, vítam Vás a teším sa z Vašej priazne :-) 

Včera som s Vami trávila čas na facebooku a dnes chcem prispieť mojím novým postrehom. Pýtate sa, nad čím ideme polemizovať dnes? Tak mi napadlo, keď som pila šálku rannej kávy, či je dobré nechať si radiť kamoškami alebo hocikým iným? Ruku na srdce, koľkým z Vás sa stalo, že ste nejaký problém nadhodili pred svojou kamarátkou a ani neviete ako, zrazu sa z neho stal ešte väčší a trápilo Vás to viac než predtým? 

Mne sa niečo podobné stalo včera. Len tak som nadhodila kamarátke, že sme s Adamom už týždeň spolu nespali a ona sa ma spýtala, či sa nebojím, že má inú, alebo či sa so mnou nechce rozísť... No paráda.... A ja som sa jej zdôverila iba tak, medzi rečou a glgom z kávy, veď si hovoríme všetko vrámci babského pokecu. Zrazu zo žiadneho problému (lebo som to brala iba tak, že máme toho obaja hodne a že nám občas stačí aj jednoducho v objatí zaspať) sa stal gigantický. Začala som premýšľať nad tým, ako dávno sme spolu spali, aké to naposledy bolo, kto s tým začal atď, atď. V podstate veci, ktoré by som nebola riešila. Dovtedy! Keď prišiel Adam domov, pýtala som sa ho kde bol tak dlho, s kým. Z nevinnej otázky sa stal policajný výsluch, kedy mi mohol povedať hocičo, neuspokojilo to môjho chrobáka v hlave. Vtedy bol už taký veľký, že som mu dala meno George. Z celej kauzy bol výsledok taký, že na mňa nakričal, že nemá chuť riešiť moje žiarlivostné scény, že mal toho dnes vyše hlavy a nemá za potreby riešiť aj takéto veci a blablabla. Dnes, keď som sa z toho vyspala premýšľam nad tým, načo to sakra bolo dobré? Vôbec celý výstup? Iba som celkom zbytočne zabila pohodu, ktorú sme doma mali. Teraz vyzerám ako stíhačka a bude trvať hodnú chvíľu, kým sa tej nálepky zbavím. Docela sa za seba hanbím a najradšej by som vrátila čas... A celé prečo? Lebo som niekomu niečo povedala? Alebo že ten niekto niečo povedal mne?

Tak či onak, zo včerajšieho dňa a dnešného premýšľania nad ním som dospela k dvom skutočnostiam: buď veríte, alebo nie. Nič medzi tým neexistuje. V opačnom prípade sa odsúdite na život v permanentnom nešťastí. Kto chce podviesť, podvedie a urobí to, aj keby ste mu na kolenách sedeli. Viem o čom hovorím, robila som to. A ďalšia vec: je lepšie držať jazyk za zubami. Lepšie je vypočuť si ju, prikývnuť, zanadávať, keď nadáva, ale to je všetko. Žiadne vlastné názory. Žiadne zaručené teórie. Nič! Lebo nakoniec ostanete tá, čo zle poradila, zle zhodnotila.... Ako to vidíte Vy? Tiež sa Vám stalo, že ste mali zle poradené alebo ste dokonca Vy zle poradili?

Jeden rozchod, veľa zlomených sŕdc

Dobré ráno prajem všetkým i napriek tomu, že je vonku tak škaredo.

      Aký ste mali víkend? Ja sa nemôžem stažovať. Prežili sme takú milú pohodu, vynímajúc pár nepríjemných stretnutí. Mám však aj zlú správu, ktorá sa netýka môjho milostného života (aj ste si vydýchli, že? :)) V piatok som si poslala životopis na jednu pozíciu a dnes ráno ma čakala na maily odpoveď. Zamietavá. Vraj nemám dostatočnú prax. Samozrejme, že nemám, však som práve vyšla zo školy!!! Pardon, ale ako prváčka som hneď neriadila veľkú medzinárodnú spoločnosť!!!! Mám však titul pred menom a vedomosti. Zatiaľ si odmietam priznať, že v dnešnej dobe mi bude na nič.... Kam sme to dospeli, keď všetci chcú mladého človeka vo svojom tíme s 20ročnou praxou?? Uvedomujú si vôbec tie nesplniteľné predpoklady na ľudí? Nehovoriac o tom, že mladý človek má CHUŤ pracovať a neskutočnú túžbu niečo DOKÁZAŤ! Stretli ste sa už s tým? Netuším čo so mnou bude. Buď zasielam životopisy a čakajú ma negatívne odozvy (ak sa vôbec obťažujú odpísať) alebo nie je kam zaslať ten hlúpy životopis. Rodičia ma dali na výšku, aby som to mala v živote ľahšie.... Kto vtedy tušil, že nič ľahšie nebude........

Ale nechajme to, lebo na mňa doľahne depresia a nemienim si tým pokaziť dni. Nateraz to beriem tak, že na mňa čaká lepšia práca, len musí nadísť deň, keď sa "naše cesty pretnú" :-) Z toho čakania však žiadne peniaze nepadajú z neho, že áno? :-( 

           Vráťme sa teda k víkendu. Naposledy som Vám hovorila o tom, ako som stretla Erika s inou. Mám dojem, že sa tým prelomila nejaká "kliatba" a začala som ich stretávať všade, kam som sa pohla. Čo mi síce nevadí, ale nie je mi to ani príjemné. Niežeby som žiarlila, lebo som si ujasnila vo svojej ryšavej hlávke jednu vec: trpela som ako kôň, keď som s ním bola, lebo akokoľvek som sa hrala na lásku, jednoducho sa nedala predstierať. Som šťastná, že som s Adamom, i keď byť s ním znamená viac komplikácii, než byť s Erikom. Ale odhodlala som sa podstúpiť toto riziko a nezaväzovať sa v niečom, v čo neverím. Len viete... Problém je skôr tam, že keď sme náhodou na jednom koncetrovanom mieste všetci štyria, vyzerá to nasledovne: Adam sa ma snaží držať pri sebe, aby demonštroval aj navonok to, čo už aj tak všetci vedia a riešia. Erik sa snaží vehementne túliť k tej svojej (zatiaľ neviem meno) a tým dávať najavo, že sa na tú kur.. (rozumej mňa) už načisto vykašlal. Potom tam stojíme my dve. Druhá neistá mojou prítomnosťou a ja otrávená z nepríjemnosti situácie. Ako sa dá správne správať v takom prípade? Jedna moja známa riešila podobnú situáciu tak, že sa svojej sokyne pekne pozdravila a hrala sa na sebavedomú usmiatú ženskú. Rozdiel však bol v tom, že ona dosala kopačky od neho a tým sa role nás dvoch diametrálne odlišujú. Odomňa sa skôr čaká, že slopím zrak a preukážem hlbokú lútosť nad svojimi činmi. Žiadne morálna právo na mojej strane nehľadajte.

          Keď som tak s pohárom v ruke po Adamovom boku letmo pozerala na Erika a jeho milú, videla som to, čo nik iní nie. Došlo mi, akí sme všetci zlomení. Nielen Erik, ktorý odomňa dostal naozaj hlbokú ranu do srdca, ale všetci zainteresovaní. Erika som zlomila ja, jeho priateľku on, lebo bol stále nešťastný kvôli mne (i keď sa hral na niečo iné), Adam bol príčinou môjho trápenia a Adamovým zase ja. Keby všetci tí ľudia, ktorí na mňa dokážu ukázať prstom ako na "pobehlicu" vedeli, že to nebolo obyčajné rozťahovanie nôh, ale niečo silnejšie, pristupovali by ku mne inak? Zmenila by táto skutočnosť niečo na tej, ktorú jedinú sú ochotní vidieť? Dokázali by pochopiť moje dôvody, prečo som veci riešila tak a nie inak? Zaslúžim si v ich očiach milosť? Alebo som morálne tak poklesla, že jediným mojím spojencom bude skutočne iba čas? Prečo by ma to vlastne malo trápiť......................?

Možno chcieť všetko je cestou nemať vôbec nič.......

Pol 11tej večer a ja stále nespím. Adam i napriek tomu spokojne odfukuje na svojej strane postele. Sedím za jeho počítačom, otáčam sa na kresle (v pyžame, odlíčená, strapatá) a premýšľam. Snažím sa stráviť novú informáciu. Spýtam sa teda Vás. 

Čo ste cítili, keď ste svojho bývalého uvideli v  náručí druhej? Novej priateľky? Podľa mňa existujú dve možnosti: ak opustil on Vás, mohli ste schytať ďalšiu nasolenú ranu, do, už i tak, krvácajúceho srdca alebo, ak ste opustili Vy jeho, pravdepodobne ste začali premýšľať nad tým, či ste náhodou naozaj dobrý kus chlapa neponúkli dobrovoľne a neuvážene na trh s klobásami? Mne sa stala druhá možnosť, samozrejme. Opustila som a teraz neviem, či som urobila správnu vec. Keby Adam počul moje myšlienky, s najväčšou pravdepodobnosťou by mnou pozametal podlahu držiac ma za vlasy a ani by som mu to nevyčítala. Neide však o to, že by som Erika stále ľúbila. Podľa som iba priveľmi človekom. Podľa mňa úplne ľudské a prirodzené, že keď odhodíte hračku a zbadáte, že sa s ňou hrá niekto iný, zatúžite po nej opätovne. Hoďte kameňom ten, čo ste to nezažili.

      Dnes som stretla cestou na kávu Erika so svojou novou priateľkou!!! Išla som si bezstarostne v teplom letnom vánku (píšem letnom, hoci by mala byť oficiálne stále iba jar) vo svojich obľúbených riflových kraťasoch a nedbalom bielom tričku, keď som oproti sebe zbadala známy pár očí. Prekvapením bolo nielenže ich opäť vidieť, ale i prijať fakt ďalšieho páru očí vedľa neho. Síce veľmi nerada a s veľkým sebazaprením musím uznať, že tá s tými očami vedľa neho vôbec nevyzerala zle. Priam naopak. Do tváre vyzerala veľmi milo a usmievala sa na každú stranu. Zrejme bola šťastná. Aj mi pri tom pohľade na ňu napadlo, že niekde, v inom časopriestore, by sme možno aj boli kamarátky. Teraz je to nemožné, lebo jej môj bývalý pchal jazyk až do hltana. Zrejme, aby mi demonštratívne dokázal ako sa zo svojich rán už vylízal. A aj som mu to uverila. Mala som Erika - Nemám Erika - Mohla som ho mať - Nechcela som - na koľko správna je táto rovnica? Hoci Adama milujem a pamätám na časy, kedy nebyť s ním hraničilo s fyzickou bolesťou, nedá mi nemyslieť na to, či som nechcela priveľa? Zaťato som si išla za svojím šťastím, nebrala do úvahy city druhých ľudí a mohlo by sa mi to vypomstiť. Možno chcieť všetko, je cestou nemať vôbec nič. Vy si čo myslíte??

Ako po rokoch manželstva

Pekný večer Vám prajem,

čo robíte takto neskoro večer? Píšem neskoro, pretože toto je už pre mňa pokročilá hodina. Adam si ešte prezerá maily a reaguje na ne. Ja ležím s notebookom na kolenách a pozerám telku. Veľmi pasívne, pretože v nej seriózne nič nedávajú. Sem tam počujem ako zanadáva. Mal zlý deň. Usudzujem aj podľa toho, že mu ešte aj o tomto čase dokola zvoní mobil a doteraz so mnou neprehovoril ani slovo. Povedala som si, že počkám, kým sa dostane do pohody alebo si proste ľahnem, nebudem si ho všímať a zajtra sa obaja zobudíme do lepšieho rána. Pravdu povediac v takýchto chvíľach chápem skutočnú podstatu blogovania a som rada, že som s tým svojím vôbec začala. Spočiatku vznikal ako spoveď mojej skazenej duše. Postupne sa však stal nástrojom na šírenie nielen mojich nerestí a hriechov, ale aj obyčajných, nudných či všedných zážitkov. Keďže už medzi Vami a mnou neexistuje tajomstvo, ani myšlienka, s ktorou by som sa s Vami ostýchala podeliť, poviem Vám, že som si doteraz nevedela predstaviť, čo v skutočnosti znamená "s niekým bývať". Oficiálne spolu nebývame. Nechápte ma zle. No mám už dosť rokov na to, aby to mohla byť aj pravda. I tak u neho trávim väčšinu času. Je príjemné pri ňom zaspávať a ešte príjemnejšie zobúdzať sa do dňa, kedy on a ja už viac nie sme tajomstvom. Trápi ma len takýto večer. Kedy iba pracuje, má nervy, po niekom kričí cez telefón a ja chodím po špičkách, aby som ho náhodou nevhodným pohybom nevytočila. Občas si myslím, že mu vadí aj keď sa nahlas nadýchnem :-)

Nechcem vyznieť naivne, no nemyslela som si, že po tom všetkom čo sme si museli prežiť, nás eufória z dosiahnutého prejde tak rýchlo. Predtým som snívala o tom, ako budeme tráviť každú chvíľu spolu, budeme sa milovať všade, budeme chodiť do spoločnosti s hrdo prepletenými rukami. A dnešné pretavenie do reality? Sexu stále menej a menej, očakávania takisto, spoločné chvíle trávime iba v jeho dome, keď príde domov z práce (a to ešte aj tak pracuje na počítači) a do spoločnosti chodíme iba vtedy, ak to má charakter takmer predvolebnej kampane. Teraz sme my dvaja ako pár priveľmi skutoční. Všetko je už jasne definované a všetko je už jednoduché. Viem, že je to normálne.... Len som nebola pripravená na skok do tohto príliš normálneho a príliš málo výstredného "manželstva". 
Stretli ste sa s tým aj Vy? Po akom čase sa dvaja môžu dostať do tohto stereotypu? Skutočne musí ten plameň vyhasínať?

Mám titul!!! :-)

Ahojte,
viem, že toto sa nerobí. Niekedy píšem ako zmyslov zbavená, inokedy sem ani nepáchnem. Tentoraz však na to mám skutočne pádny a ospravedlniteľný dôvod!!! Mám KONEČNE vysnívaný titul pred menom a môžem sa začať hrdo hlásiť na úrade práce :-)) Nechodila som sem, lebo som sa bála, že ak čo len otvorím notebook, bude ma to vábiť písať si s Vami :-) Odolala som, zoštátnicovala a konečne sa môžeme pustiť do pokecu a tráviť spolu dni. Premýšľam nad letom. Toto bude rozhodne iné. Pre mňa bezpochýb. Budem vôbec prvýkrát v živote chodiť do práce. Alebo ani nie.....
Adam je v práci a ja som u neho. Zeus mi chrápe pri nohe. Pochytila ma nostalgia. Premýšľam nadtým, koľko vecí sa za posledný čas zmenilo. Ani neviem ako, 5 rokov na výške ubehlo ako voda. Znie to ako čistá fráza, ale v tých problémoch, v ktorých som sa takmer celý ten čas motala, som si ani nestihla uvedomiť ako ubieha jeden semester, za druhým. A zrazu je všetkému koniec. Nostalgicky mi napadá, či som si ten študentský život vôbec užila? Neprežila som žiadnu veľkú školskú párty, nezúčastnila som sa žiadneho veľkého výletu, "neriešila som" so žiadnym spolužiakom, dokonca som v hlavnom meste neprespala ani o deň viac, než bolo nutné. Celý môj život sa točil iba okolo chlapov. Keď som nastúpila do školy, chodila som s Erikom, za ktorým som sa každý štvrtok ponáhľala domov. Potom som spoznala Adama a zrazu som musela deliť svoj čas medzi nich dvoch. Neostal mi teda čas na nič iné. Rozmýšľam, či som si na škole našla aspoň nejakú kamošku/kamaráta, s ktorým by som mala blízky vzťah a s ktorým by existovala možnosť, že by som udržiavala blízky vzťah aj po škole. Asi nie.... Priateľstvá treba pestovať a ja som veru na ich polievanie nemala čas. Priznám sa?? Ani záujem. Bola som zaslepená svojimi problémami a viac ma nezaujímalo. Teraz, keď je po všetkom a ten "stratený čas" sa už nikdy nevráti rozmýšľam, či to malo zmysel. Či bolo skutočne rozumné všetko podriadiť im? Už sa to nikdy nevráti a ja neviem na čo budem z tohto obdobia spomínať. Vážne iba na to, ako som spala raz s jedným, raz s druhým? Napadá mi, či by som niečo zmenila, keby sa dalo. Keby som to mohla celé zažiť ešte raz..............

Dajte "LIKE", ak sa Vám páči :-)

Ahojte, 

dnes je tak krásne upršane vonku,.. Prečo by som sa učila, keď ma počasie uspáva a vôbec to neide? Miesto toho som si vytvorila fan page na facebooku, lebo ako sa tam dočítate "som na fcb, teda som". Takže ak radi navštevujete tieto riadky, dajte mi svoj like. Vopred ďakujem :) https://www.facebook.com/pages/Unfaithful-blog/254525101358159