Ultimátum

Tak dobré ráno všetkým, ako ste sa vyspali?

       Predpokladám, že ak ste navštívili aj dnes môj blog, bude Vás zaujímať, ako som sa vyspala ja. Prinajmenšom čo mám nové.... Takže.... Čo sa týka mňa, mala som ťažkú noc. Volal Adam. Mali sme DOSŤ ťažký rozhovor.... Dal mi ultimátum. Buď sa konečne rozhodnem pre neho alebo to ďalej už nezvláda a končí.. (Nečudujem sa mu samozrejme) Na druhej strane, hoci mu rozumiem a cítim to rovnako, netuším čo mám urobiť. Bojím sa byť s ním, pre všetky dôsledky toho rozhodnutia, no nevedela by som vstávať do dňa, kedy by ma už on neľúbil.... :-(

Raz som čítala článok, v ktorom rozoberali podobný problém. Hovorilo sa v ňom o tom, že žena si svojho partnera vyberá na základe racionálnych kritérií i keď si to možno ani neuvedomuje (či sa o ňu dokáže postarať, aký z neho bude otec, či sa nemusí obávať nevery atď.) Verte či nie, presne z toho dôvodu mi to rozhodovanie trvá tak dlho. O Erikovi viem všetko. Viem, že sa nevery báť nemusím, lebo sa na inú ani nepozrie. Viem, že by bol dobrý otec, lebo to vidím na správaní sa voči svojej malej netery alebo aj cudzím deťom. Viem, že by sa o mňa postaral, lebo tiež netrpí núdzou. Toto všetko mi príde ale príliš racionálne a mechanické nato, aby som na takom základe rozhodla o svojom šťastní. A pre mňa je ním Adam. O ňom však neviem zhola nič. Vedela by som, keby som mu dala šancu ukázať mi, že je pre mňa ten správny. To ale nemôžem kým som s Erikom.....

No ale naspäť k noci. Len si tak spím (nenapíšem bezstarostne, však mám nervy na dranc aj pri zaspávaní) a v tom mi niekto volá. Bol to Adam. Zodvihla som mu v polospánku, ktorý ma razom prešiel. Povedal mi, alebo skôr kričal po mne, že sa dnes rozprával s Erikom a hovorili o mne. (Čo ma samozrejme najskôr pekne vydesilo).

Jaj pardon, nemôžete tušiť prečo spolu hovorili. Nevravela som? Asi som zabudla na túto dosť podstatnú vec. Oni sú KAMARÁTI! Možno ste si položili otázku, čo je Adam za kamaráta, keď sa neštíti spať s frajerkou svojho kamoša. Ale ruku na srdce... Kto rozmýšľa racionálne, ak mu srdce nedovolí inak?

Nuž, nie som ani preto, aby som riešila morálnosť môjho či jeho konania, pretože o tej nemôže byť reč po prvom našom tajnom stretnutí....

Povedal mi: "Tak vy spolu nesmíte, hej?! Prečo mi potom hovoril o tom, že sa ťa nevie dočkať?!!"

Hm, čo som mu mala povedať? Ak Vám napadne lepšia výhovorka, píšte, lebo ja som povedala: "To nie je tak ako si myslíš." Oooooo, a je to tu! Bravó! Áno! Použila som ju! Tú trápnu vetu z filmov, kedy sa pri zreteľnej a viditeľnej situácii týmto obhajujú, pričom krútite neveriacky hlavou, či sa touto frázou niekedy prestanú oháňať.

Adam: "Nie?! Tak potom ako?! Vieš, čo to je pre mňa počúvať z jeho úst o tebe? Jak je celý nadržaný, len aby si sa už vrátila... Ty si vážne myslíš, že mňa baví táto situácia? Chápal by som, keby to trvalo mesiac, ale rok a pol?!! Začínam si myslieť, že sa s ním nikdy nerozídeš a tak premýšľam nadtým, či by sme sa nemali rozísť my!!" A BUM. A bolo. Chvíľa, ktorej som sa obávala. Vedela som, že k nej niekedy dôjde a po pravde, nemyslela som, že na ňu budem tak dlho čakať. Musí mať nervy zo železa, keď to trvalo toľko.... Čo som mu mala povedať?

Najskôr som nebola schopná slova, lebo ma to bolelo. V ruke som držala mobil a spracovávala všetky slová. Formulka "rozísť" mi naháňala hrôzu a spôsobovala toľko bolesti, akoby bolo k rozchodu naozaj došlo. Zabodávala sa mi do srdca. Doteraz som nepremýšľala nadtým, že by som Adama stratila. Celé moje snaženie bolo o tom, aby som čo najšetrnejšie od seba odohnala Erika, nie jeho...

"Ľúbim ťa. Nevedela by som byť bez teba." Povedala som. Možno si poviete, že to bolo trápne, ale čo.. Vy ste nikdy nemali dojem, že bez daného človeka nie ste schopný ničoho?

"Aj ja ťa ľúbim. Tak prečo nám to robíš? Prečo som druhý v poradí? Nechceš rozchodom ublížiť jemu, ale týmto všetkým ubližuješ mne. To ti samozrejme nevadí...."

"Nemyslela som si, že to takto berieš..." Tep sa mi zrýchľoval. Držal ma v šachu. Argumenty, ktoré proti mne mal boli natoľko silné, že by ma z tohto nevysekal ani najlepší právnik.

"A čo si si myslela, ako to beriem? Že sa spolu milujeme, keď máme kde? Že ťa nepotrebujem mať pri sebe viac ako raz do týždňa?! Prosím povedz, že si si toto skutočne nemyslíš!"

Mlčala som. Nemohla som mu povedať pravdu. Nemohla som povedať, že premýšľam nadtým, že s Erikom ostanem... Alebo som mu práve to mala? Možno si pomyslíte, že by práve to vyriešilo celú moje situáciu. Ale v čí prospech? Znamenalo by to koniec jedinej dobrej veci, ktorá ma kedy postretla.. :-(

       Vám poviem nad čím som dlhšie uvažovala. Napadalo mi, že by som ostala s Erikom. Bol by spokojný, šťastný, a všetci naokolo tiež. Adam by sa z toho nejako bol dostal a čo by som cítila ja, by nebolo podstatné. Koniec koncov, s Erikom mi nikdy nebolo vyslovene zle. Myslela som, že ak by som nám dala šancu opäť bez Adama v hlave, mohli by sme to opäť skúsiť.... Lenže ja ho v hlave mám. A nie len tam..... Je v mojom srdci a každej mojej myšlienke................. :-(