Dnes je streda a vážne sa nekontrolovane blížim ku dňu, ktorého sa obávam..... Sedím v škole a píšem tieto riadky na prednáške, na ktorej je nás okolo 20. Fakt silná účasť :) Ešte ani počasie nám nepraje a ja mám pocit, že každú chvíľu zaspím .
Ráno mi volal Erik ako sa ma už nevie dočkať. Vraj pôjdeme piatok von s kamarátmi, čo znamená, že tam bude aj Adam. Napadlo mi, že bude rozumnejšie keď nepôjdem, ale to by som sa zase len napočúvala.... A takto sa napočúvam takisto, len od druhého. Obava z piatkovej noci mi pripomenula, že som sa už raz v takejto situácii ocitla.
Jeden víkend sme s Erikom išli do baru, kde ma začal predstavovať kamarátom, ktorých som ešte nepoznala.... Moment, veď Vy by ste v prvom rade mali vedieť, ako sme sa s Adamom spoznali a kde sme sa stretli prvýkrát, aby Vám to celé dávalo zmysel.
Ako som už spomínala, Adama som stretávala istý čas, kým som chodila na strednú v rodnom meste. Nič to však znamenalo, však keby sme sa pozastavili nad každým kto okolo nás prejde, neviem kam by sme až dospeli. Vlastne... Asi by sme sa nikam nedostali :-)
Potom som už chodila na výšku a keď bol Erik v práci a bola som sama doma a nevedela čo s načatým dňom, chodievala som so svojím psom - Amy na hrádzu neďaleko našej bytovky. V jedno popoludnie som tam však nebola sama. Bol tam aj Adam so svojím Zeusom. Vtedy sme netušili kto sme, čo sme, odkiaľ sme, vedeli sme iba, že sme sa kedysi vídavali. Zvláštne ako by som Vám vedela doslova zreprodukovať kedy sme si čo povedali.... Trápne? Možno... Ale sú to tie najkrajšie momenty, ktoré v hlave mám.
Bola som v ten deň na hrádzi aj s Amy a len tak som sa prechádzala a pozerala do vody, kým sa Amy šantila a pobehovala. V tom zrazu začala nepríčetne štekať. Keď som sa obzrela, uvidela som nejakého muža so svojím veľkým psom ako k nám kráčajú. Veru som sa v celku bála. Bola som tam sama. Pravdaže spolu s Amy, ale ako by ma ochránil malý Bígl???
Čím viac sa však postava muža približovala, tým viac som si uvedomovala, že toho človeka poznám a začala som sa úľavou smiať. Keď ku mne podošiel, urazene na mňa zagánil a spýtal sa, čo je tu také smiešne. Odstupom času uznávam, že sa musel cítiť dotknuto.... No a čo som mu ja tela povedala.... "Ty!" No hurá, Miriam zase "zabodovala". Občas si pripadám zbytočne prostoreká. Načo ešte viac nadvihol nechápavo obočie. "Prepáč, ja som sa len zľakla, kto mi ide naproti. Myslela som, že by to mohol byť úchyl, však kto normálny sa prechádza so psom po hrádzi o tomto čase."
Na to sa začal smiať on. Viete aké mi to bolo príjemné..... "Takže nie si celkom v poriadku ani ty, keď ste tu?!" Nuž áno, zaslúžila som si to. Začala som sa však brániť. "Dobre, nevyznelo to presne tak ako som to myslela, ale v každom prípade som rada, že si to ty. Keď sa to tak vezme, sme starí známi."
Už sa prestal na mňa škaredo mračiť a usmial sa. Povedal mi, že sa mu aj zdalo čudné, keď sme sa prestali stretávať, no neriešil to. V ten deň sme sa veľa rozprávali. Nepadlo však meno, nič konkrétne, síce on chcel. Vykrúcala som sa. Nechcela som mu povedať o sebe nič.
Spýtal sa ma, či by som vedela prísť aj ďalší deň. A ja som nevedela prísť na jediný dôvod, prečo by som nechcela... No nemohla som. Nevedela by som to nijako obhájiť pred Erikom. Tak som mu povedala, že to netreba preháňať a že sa možno ešte uvidíme. To som však netušila, že bude svedomito chodiť na hrádzu každý deň v rovnakom čase, aby ma tam opäť stretol..................
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára