Ahojte,
už sú takmer štyri hodiny a mňa chytá panika z blížiaceho sa štvrtka. Po nočnom telefonáte s Adamom si čoraz viac uvedomujem, že toto zatajovanie a podvádzanie už nebude dlho trvať. Ale ako to všetko skončí? Sú tri možnosti.
Po A: ostanem s Erikom a do konca života si budem vyčítať, že som nedala šancu láske, ktorá ma pohltila tak, ako žiadna.
Po B: rozhodnem sa pre Adama, s ktorým si možno nakoniec uvedomím, že to nie je ono, pohnevám si všetkých a budem si nakoniec i tak trieskať hlavu o stenu, že som sa nechala zvábiť hormónmi.
Po C: Erika prestane baviť moja averzia voči sexu s ním a opustí ma, Adam ma zase opustí, lebo nevydrží čakať a ostanem sama. Koniec koncov, nie tak to býva, keď človek sedí na dvoch stoličkách? Je vysoko pravdepodobné, že padne medzi ne a narazí si riť. Však áno?
Neviem čo si tak môžete o tomto celom myslieť, no verím, že ma nik neodsudzuje pre moju, jednoducho ľudskosť. Som iba človek, ktorý má strach. Keby sme tak vedeli, čo robiť... Keby sme tak mali nejakú šablónu ako konať.... Život by bol jednoduchší. Ale asi monotónny a fádny. Jeho farbu mu dodáva práve tá rozmanitosť možností, ktoré nám vytvárajú ďalšie.
Ak sa Vám môžem zdôveriť, viete čoho sa skutočne obávam? A teraz si poviete, že mi načisto... Bojím sa samoty. Tak a je to vonku..... Bojím sa pocitu prázdnoty. Zažívala som ju v detstve veľa a nechcem sa k nej vracať. Rodičia totiž nežili najlepšie a mojím jediným modelom správania bolo: podvádzať, klamať, zavádzať, urážať a hádať sa.... Vždy bolo rozumnejšie sa nič nepýtať a veľa nežiadať. Človek bol potom menej sklamaný a frustrovaný. Nechápte ma zle, rodičia ma ľúbili. Len navzájom sa nejak nemuseli. Neviem potom načo sa brali, ale budiš. Videla som iba to, ako mama plače, otec ju si nevšíma a keď sa dá, tak jej ešte aj podupe to nizučké sebavedomie, ktoré jej ostalo. Tak som väčšinu svojho detstva prežila v obavách z hádok, či z rozvodu (ktoré deti samozrejme ťažko znášajú). Pamätám si ako som na poschodí počúvala všetky hádky a desila sa toho, čo z nej vzíde. Počúvala som i keď mi naháňali strach, lebo som im vôbec nerozumela.
Keď som začala chodiť s Erikom, chcela som tomuto predísť. Chcela som iný osud než mala moja mamina. Iný vzťah. Spätne si uvedomujem, že na začiatku, keď ten vzťah bol aký bol, bol vlastne vernou kópiou manželstva mojich rodičov. Ako som už však raz písala, moja naivná duša si to odmietala pripustiť. Mala som v sebe zakódovanú len nekonečnú potrebu patriť k niekomu. Možno preto sa tak dychtivo držím toho, čo mi preukazuje lásku. A Erik mi jej preukazuje, odkedy chodím do školy, veľa. Kamoška si myslí, že je to preto, že som prestala byť samozrejmosťou a začal si ma viac vážiť. Uvedomil si, že na škole či v meste môžem stretnúť iného a ja mu ujdem. To bol síce veľmi pekný úmysel, no neskoro. Pre mňa už tá jeho láska veľa neznamenala. Len bola mojou istotou. A stále je. To som celá ja............................................ :-/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára