Neviem nakoľko sa Vám páči čo čítate. Neviem či vôbec má zmysel sem prispievať. Možno to tu vôbec nikto nečíta. Ale nepíšem to pre obľúbenosť, čítanosť, či nejaké vyššie ciele... Potrebujem sa vyrozprávať, no nemám s kým. Každý v mojom okolí pozná Erika a každý, kto vie o mojej dileme si MYSLÍ, že pozná aj Adama. Každý je na Erikovej strane a každý ma presviedča, že lepšieho muža od neho nenájdem. Keby však boli ochotní pripustiť, že som už našla.
Nikdy by som si nebola pomyslela, aká je mienka druhých smerodajná. Vždy som sa pokladala za dievča, čo má jasno vo všetkom a nenechá sa zmagoriť rečami druhých. Prišla som za rok a pol nato, že toto všetko o mne platí, ak sa nejedná o mňa. Nezanevriem na niekoho len preto, lebo som počula, že je taký či onaký. Dávam šancu. Neškatulkujem. Neodsudzujem. A potom sú tu veci, ktoré sa ma bytostne týkajú a zrazu mám pocit, že všetci vedia lepšie než ja.... Čo mám robiť, koho ľúbiť, na koho sa vykašlať... Stretli ste sa už s podobným či rovnakým problémom? Kedy ste sa nechali tak zmagoriť názormi iných, že ste zrazu nevedeli čo sami chcete? Ja som vedela... Vedela som, kým som sa nezdôverila... A tam nastal zlom... Keď počujete: "Čo ti preskočilo?!! Ihneď to skoncuj!! To nemá význam!!!" atď, atď, tak si poviete: "asi mi vážne preskočilo, asi to hneď skoncujem, asi to vážne nemá význam"....
A potom sa prichytím, že rok a pol žijem v dvoch rozdielnych životoch. V jednom, ktorý má význam pre druhých a v druhom, ktorý má význam pre mňa. Keď spätne nad tým uvažujem, myslím si, že som sa snažila celú dobu iba o to, aby boli spokojní druhí. Odsúdila som sa vlastnou hlúpou snahou urobiť šťastných všetkých okolo seba, na život v tieni vlastných túžob. Na svetlo sveta môžu vyplávať až keď slnko zapadne.... No tento svet mi dáva väčší zmysel.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára