"Aj tak ťa neviem neľúbiť"

.... a dotkol sa ma svojimi horúcimi perami, nechcela som, aby to niekedy skončilo. Zdalo sa mi akoby sa zastavil čas a existovali sme iba my dvaja. Niekde v hlave mi však blikala poznámka, že to nie je sen a že ak rýchlo neodídem, bude po všetkom. Nech to vyznie akokoľvek nelogicky, odísť bolo rozumnejšie, ak som v tom chcela pokračovať.

"Musím už ísť." namietala som a snažila sa od neho odtrhnúť.

"Kam?" šepkal so stále zatvorenými očami.

"Musím ísť, mám niečo. Musím inak..."

"Tak povedz, že máš rande a že to vybavíš inokedy"

"To nemôžem......." otvorila som dvere na aute a snažila sa zutekať. Chytil ma ale za ruku a nepustil.

"Aspoň mi povedz svoje číslo."

Ako náhle ma pustil, začala som utekať. Podkýňala som sa, ale verte, že mi v tej chvíli bolo jedno ako trápne to vyzerá. Nemala som dosť času nato, aby som sa obliekla a čakala Erika. Bála som sa, že na neho narazím niekde na polceste. Keď som dorazila domov, našťastie som mala doma iba mamu. Tá si samozrejme moje správanie za posledné týždne všimla, ale nekomentovala ho. Vedela, že je zbytočné sa ma niečo pýtať. Väčšinou poviem čo chcem, až keď to skutočne ja chcem.

Ledva som sa obliekla a snažila sa vydýchnuť, už bol Erik u nás. Mal nejaké výhrady voči môjho outfitu, ale nemala som v úmysle to s ním riešiť. Ťahala som ho za ruku von a už sme boli na ceste do baru. Náš obľúbený bol na druhom konci mesta. Toto mesto si ale nepredstavujte ako Bratislavu či Košice....

V bare bolo plno ľudí, hlasná hudba a cigaretový dym. Napínalo ma, čo Vám budem klamať. Zamierili sme k stolu našich kamarátov. V ten večer tam bolo hrozne veľa ľudí. Erik ma začal zoznamovať s tými, čo som ešte nepoznala. Predstavil mi Slava, s ktorým chodil na strednú. A Adama, ktorý von veľmi nechodieva, preto som ho dovtedy nepoznala. Adam stál pri automate a bol až podozrivo známo, pre mňa, oblečený. Keď sa otočil, verte, že by ste sa mi krvi nedorezali. Bol to ten istý Adam, s ktorým som dnes sedela v aute. Rozdiel bol však v tom, že teraz som bola s Erikom... 

"Toto je Adam. Myslím, že ste sa ešte nevideli. Nebolo kedy.“ Pritiahol ma k nemu. Myslím, že som na chvíľu prestala i dýchať, on na tom samozrejme nebol lepšie. „Toto je Miriam, moja priateľka.“ Erik medzi nami stál, kým sme sa na seba bez slova pozerali. Jeden prekvapenejší než druhý, to Vám snáď nemusím ani opisovať. „No tak, čo vám je? Akoby ste videli ducha.“ Vtipkoval Erik.

Precitla som a vystrela k nemu ruku v domnení, že to bude lepšie.

„Prepáčte, hneď som tu. Idem zatiaľ kúpiť niečo na pitie.“ Povedal nám a nechal nás samých.

„Tak Miriam,“ podával mi ruku, „pekné meno.“

„Ďakujem, ani Adam nie je najhoršie.“ Usmiala som sa na neho, hoci som sa bála, čo bude nasledovať.

„Tak máš priateľa, Miriam.“ Začal. „Prečo si mi to nepovedala? Nebol by som ťa nikam volal! A ešte k tomu Erika!“ precedil cez zuby, keď ho začali ovládať emócie. Cítil sa oklamaný.Čomu som rozmela. To mi však nebránilo v tom, čo som cítila. Nekonečnú krivdu. Ale nie preto, že som niektorému z nich klamala. Ale preto, že mi na to prišli.... Opäť Vám prízvukujem, že sa ma pýtať na charakter nemá zmysel. Bola som odhodlaná urobiť všetko, len aby som mohla byť s ním.

„Nechcela som, aby si ma nikam nevolal. Chcela som byť s tebou.“ Povedala som mu úprimne hľadiac do zeme.

„Zabudni! Bola to hlúposť!“ povedal mi pričom sa snažil nekričať. Pozrela som mu do nahnevanej tváre, z ktorej som okrem zloby nevyčítala nič iné.

„Prosím....“ začala som už so slzami v očiach, no musela som sa zastaviť, lebo mi Erik doniesol červené víno a udrel ma po zadku. Nadskočila som. Adam zase vyzeral akoby mu niekto zlomil nos. Ledva dýchal a zatínal päste. Videla som to.

„Tak, už ste sa spoznali? Adam, kde máš priateľku ty?“ spýtal sa ho, pričom ma majetnícky držal okolo pása.

„Nemám, oklamala ma, tak som ju pustil k vode.“ Hovoril mu, no pozeral iba do mojich očí. Chápala som význam každého slova. Bolo mi mizerne. Chcela som odtial okamžite odísť. 

„To hej, také sú najhoršie.“ Súhlasne prikývol Erik. Bolo čoraz horšie a mala som pocit, že sa povraciam.

„Dal by si mi na ňu pozor? Musím sa ísť s niekým zvítať.“ Spýtal sa ho Erik a dal mi pusu. Vyplašene som na neho pozrela. Bol to snáď ten najhorší nápad aký kedy Erikovi napadol. „Čo je? Nebudem dlho. Zdá sa mi, že sa ťa bojí.“ Srandoval. Adam sa odvrátil. Sadol si na stoličku a na jeden hlt vypil svoj drink. Sadla som si vedľa neho, no zjavne nemal záujem ma počúvať.

„Viem, že sa hneváš teraz na mňa a posledné čo chceš je vypočuť ma, ale ja som to takto nechcela...“ pozerala som na neho a pomaly naťahovala ruku, že sa ho dotknem. Skočil mi však do reči tresnúc pohárom o stôl.

„A ako si to teda chcela?! Chcela si ma ešte pár týždňov vodiť za nos? Volala by si ma na tú poondiatu hrádzu a čo?? Nakoniec by si mi bola povedala, že niekoho máš, že ťa to mrzí a že sa musíme prestať stretávať? Tak to môžeme zabaliť hneď teraz a ušetríme si zbytočné trápenie!“ kričal na mňa. Nikto si nás našťastie v tom hluku nevšímal a už vôbec nepočul. Chytila som ho za ruku.

„Toto nehovor. Nechcela som, aby to skončilo.“

„A ako to malo dopadnúť teda? Čo si chcela?!“

„Ja.... Neviem.“ Smutne som si vzdychla a pustila ho. Netušila som čo by som s touto situáciou ďalej robila. Chodila by som tam za ním, na pár minút, kedy by som sa dokázala vykradnúť z domu. A ďalej čo?  Chcela som mu povedať niečo, čím by som ho prinútila zmeniť názor alebo aspoň postoj, ale ostala som ticho. Zaslúžila som si jeho hnev. Uvedomovala som si nesprávnosť svojho konanie, ale nevedela som ako inak....

„Aha, tak ty nevieš. Čo som vlastne čakal od 20 ročnej pipky?!!“ zúrivo na mňa zagánil. Rezignovanie som  prikývla.

„Máš pravdu. Nepotrebuješ také decko ako som ja. Takto je to lepšie. Zbohom.“ So slzami na krajíčku som vstala rýchlo od stola, podišla k Erikovi a požiadala ho, aby sme spolu odišli. Toto ale Adam nechcel. Ako mi neskôr povedal, chcel sa na mňa hnevať, chcel ma trestať, ale stále ma chcel stretávať. Nedala som mu však na výber. On dúfal, že ma tými rečami prinúti k činom, a ja som mu to celé skazila.

       Pamätám si tu cestu z baru. Plakala som, snažila som sa zakryť slzy, nevedela by som ešte aj Erikovi vysvetľovať svoje stavy. Zaľahli sme doma do postele a snažila som sa zaspať. Mobil som mala na tichom v taške, aby sa mi v ňom Erik náhodou nehrabal a preto som si nevšimla, že mi ešte v ten večer napísal: 'Aj tak ťa neviem neľúbiť.'