Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí radi čítate a navštevujete môj blog. Viem, že bolo nevychované Vám zdeliť takú novinku, akú som Vám priznala naposledy a potom sa tu toľko dní neukázať. Ako ste mi písali, ste zvedaví čo sa deje ďalej....
Nuž... Ako to povedať... Splietam sa medzi dvomi citmi: láskou a nenávisťou. Tuším kedysi nejaká stanica dávala telenovelu s rovnakým názvom. Ale vážne... Niekedy ma pochytí veeeeeľká láska k Adamovi a mám pocit, že sa mi nič krajšie nemohlo stať ako to, že ho mám. A potom ma pochytí zloba. Bila by som ho. Chcela by som mu ublížiť. Aspoň tak, ako on ublížil mne. Pozriem niekedy na neho a vidím.. ju... Tú, s ktorou ľahol.... Ach bože, ako ťažko sa to vôbec vypúšťa z úst. Keď si predstavím jeho ruky ako sa dotýkali jej tela.... Presne tak ako toho môjho :-(
Viem, viem, ak to bolí, prečo si to prepomínam. Lenže je to tak čerstvé, že to vážne nedokážem ovládať. Som na neho zlá ako pes. Vrčím, takmer hryziem. Je nešťastný a ja tiež. Mali sme byť šťastní. Konečne spolu a konečne šťastní. Ale nie... Vždy som si predstavovala, aké to bude, keď sa naša situácia zrazu vyrieši. Po pravde, som tomu nedávala veľkú nádej, ale dospeli sme po tom dlllllhom čase k rozuzleniu a zrazu som nešťastnejšia než kým sme sa trápili v spleti vzťahov a citov.... Ničí ma, že najkrajšie obdobie, ktoré sme mali a máme zažívať je najzložitejším. Možno je to dobré na jednej strane. Možno nás to zocelí. Alebo práve naopak. Neraz som mala na jazyku slová o rozchode. Aby sme to proste nechali tak, lebo vec, ktorú spracovávam spracovávam už príliš dlho a na úkor nás oboch. Potom si do toho jazyka zahryznem a vyčkávam.
Takto ale nie je sme spokojní. Ledva som sa s ním od toho večera, keď mi prezradil čo sa stalo, spala. Tak veľmi chcem, tak veľmi po ňom túžim. Ale akonáhle k tomu má dôjsť, som nervózna a plačem. Ovšem,...... Je tu dilema, či sa môžem hnevať na neho, keď som všetok ten čas ešte aj ja spávala s Erikom. Či sa môžem na neho hnevať, keď sme právoplatne neboli spolu? Samozrejme, premýšľam aj nadtýmto. Nebráni mi to však, ani keď racionálne uznám, že nemám priveľký dôvod, aby som sa necítila tak potupne. Verila som mu. Chcela byť s ním natoľko, že som si pohnevala ľudí z celého svojho okolia a za čo? Pre koho? Všetci na mňa v meste odsudzujúco zazerajú. Všetci vedia o všetkom. Veď viete aké je ťažké niečo v takom malom meste zatajiť. A hlavne nie takúto vec. Keď je každý morálne na Erikovej strane a ja som obyčajná šľapka, čo dala inému..... Toto všetko by som bola zniesla.. Nebyť toho, že nie sme s Adamom takí šťastní ako sme si predstavovali. Snáď to prekonáme...
Tiež sa Vám už stalo, že Vás niekto natoľko sklamal? Že ste potom ťažko nachádzali dôveru? Dá sa to prekonať? Ak viete viac než ja, počúvam. Zatiaľ sa budem utešovať spomienkami na časy, keď to bolo lepšie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára